Popis
O téme transplantácií sa obvykle mlčí a desivé fakty sa zatajujú. Hans Stolp informuje, že mozgová smrť nie je smrť, že v tomto stave 97% organizmu žije. Otvára dvere do duší pacientov i do operačných sál prostredníctvom svedectiev lekárov aj ľudí, ktorí sa prebrali z kómy alebo žijú s orgánom od darcu.
Poskytuje jedinečný materiál o tom, ako vplýva transplantácia orgánov na darcu, príjemcu, na ich rodiny a odhaľuje kruté praktiky v tomto medicínskom sektore. Na základe skúsenosti ľudí s transplantovaným srdcom autor skúša urobiť aj krok za neprekročiteľnú hranicu smrti.
Svedectvá hovoria napr. o dvoch dušiach v jednom tele aj o srdci, ktoré našlo vraha darcu. Otázky: či odoberajú darcom orgány zaživa alebo ako môže mŕtvy objať lekára-transplantológa, vedú k zamýšľaniu sa nad vecami, o ktorých sme nikdy neuvažovali.
Ukážka z knihy:
Darca orgánov nie je mŕtvy, ale žije
Každého pacienta, ktorý leží v hlbokej kóme, môžu v istom čase vyhlásiť za mŕtveho. Od toho momentu ho už prestávajú považovať za ťažko chorého, ktorého aj patrične opatrujú, ale sa s ním zaobchádza ako s darcom, akému je treba neodkladne odobrať orgány. Podľa znenia Zákona o darcovstve orgánov je považovaný za, citujem, „ventilované materiálové prebytky“.15 Ale chorý, ktorý leží v kóme a vyhlásili ho za mozgovo mŕtveho, v skutočnosti nie je mŕtvy. Korektnejšie by bolo povedať, že sa nachádza v štádiu zomierania. Keď niekomu nefungujú oči a nemôže nič vidieť, tiež ho predsa hneď neprehlásime za mŕtveho. Vtedy povieme, že je slepý. To platí aj pre niekoho, kto má paralyzovanú ruku, takže už nepracuje – ani takúto osobu nevyhlásime za mŕtvu, ale ju označíme za invalidnú.
Prečo potom vyhlásime za mŕtveho niekoho, komu už nefunguje mozog? Tejto téme sa budem podrobne venovať v 9. kapitole. Tu chcem len uviesť, že darcovia orgánov, ktorých vyhlásili za mozgovo mŕtvych, v podstate nie sú mŕtvi, ale len ťažko chorí a vlastne zomrú na operačnom stole.
Domáci lekár Huib de Ruiter celkom otvorene hovorí: „Mozgová smrť – to je čistá lož!“ De Ruiter uvádza: „Vždy znova sa stáva, že niekto, koho prehlásili za mozgovo mŕtveho, sa po čase znova preberie. Vyskytol sa aj prípad, kedy už lekár navrhol odobratie orgánov, ale partnerka pacienta s tým nesúhlasila a chcela ešte počkať. O niekoľko dní neskôr pacient prišiel k sebe a zistilo sa, že počul rozhovor lekára s jeho manželkou.“16 Už len tento príklad mnohé objasňuje, pretože ako sa môže mŕtvy človek znova vrátiť do života a prebrať sa? Ako si môže mŕtvy vypočuť rozhovor medzi lekárom a svojou manželkou? Možné to je vtedy, keď leží v kóme. Spomínaného pacienta teda neprávom vyhlásili za mŕtveho. Z toho dôvodu de Ruiter označil pojem „mozgová smrť“ za lož.
Austrálsky autor Norm Barber napísal knihu s veľavravným titulom The Nasty Side of Organ Transplanting (Odporná stránka transplantácie orgánov) a ako podtitul uviedol: The Cannibalistic Nature of Transplant Medicine (Kanibalistická povaha transplantačnej medicíny). Už samotný titul jasne prezrádza, že autor považuje odoberanie orgánov človeku vyhlásenému za mozgovo mŕtveho za modernú formu kanibalizmu!17
Citát z jeho knihy znie: „Dali by ste bez váhania do krematória srdce vášho mozgovo mŕtveho rodinného príslušníka, ktoré je ešte teplé a bije? Spustili by sme do hrobu našu dcéru alebo sestru, ktorú vyhlásili za mozgovo mŕtvu a je napojená na prístrojové dýchanie, pričom jej srdce bije a má teplé, vláčne telo? A potom by ste lopatou na ňu hádzali hlinu? Pravdepodobne nie. Transplantačná loby nám však sugeruje, že máme svojich blízkych, ktorí sa v takom stave nachádzajú, odovzdať do rúk chirurgom, aby z nich mohli vyrezať orgány.”18
Či už sme s takýmito výpoveďami uzrozumení alebo nie, knihy, ako je tá od Normana Barbera (a nie je jediný, kto vyvodzuje podobné ďalekosiahle závery!), si vyžadujú dôsledne premyslieť mnohé aspekty spojené s darcovstvom orgánov!
Vláda sa všetkým týmto otázkam a dôležitým informáciám, žiaľ, pri svojich informačných kampaniach, celkom vyhýba. Preto je možné tieto kampane označiť za „úplne jednostranné, deravé a dokonca zavádzajúce“.19
Srdce, čo našlo svojho vraha
Pearsall uvádza aj prípad, ktorý predniesla istá psychiatrička na jednom kongrese, ktorý organizoval: „Mala som pacientku, osemročné dievčatko, ktoré dostalo srdce desaťročného dievčaťa, ktoré zavraždili. Matka mi dievčatko priviedla, lebo po nociach kričalo zo spánku. Snívalo sa jej o mužovi, ktorý zavraždil jej darkyňu. Matka povedala, že jej dcéra vie, kto to bol. Po viacerých sedeniach som už jednoducho nemohla ďalej popierať, že mi dieťa skutočne hovorí pravdu.
Spolu s jeho matkou sme sa rozhodli ísť na políciu. Podľa popisu osoby, ktorý poskytlo malé dievča sa im podarilo nájsť vraha. Na základe dôkazov, ktoré uviedla moja pacientka, ho potom poľahky usvedčili a odsúdili. Miesto činu, čas, vražedná zbraň, oblečenie, ktoré mal na sebe – to všetko, čo dievča o ňom povedalo, absolútne sedelo.“27 Tento dojemný príbeh prepísal Pearsall pod názvom Srdce, ktoré našlo svojho vraha.
Pearsall popisuje nasledovné: „Potom, ako psychiatrička skončila prednášku a vrátila sa na svoje miesto, ostalo v sále plne obsadenej vedecky vzdelanými a skúsenými lekármi ticho. Počul som ľudí plakať a v očiach lekárov sediacich v prvom rade som uvidel slzy (…) Na rozdiel od obvyklej praxe, tentoraz sa nevyskytli žiadne skeptické vyjadrenia, či pochybnosti. Táto veľmi reálna pravdepodobnosť, že srdce má pamäť so svojimi vlastnými spomienkami, zjavne zasiahla každého do hĺbky srdca.“
