Michal Havran zostruje spoločenské napätie hanobením štúrovcov, našich starých rodičov a všetkých Slovákov, prokurátori NAKA však trestné podania pre hanobenie slovenského národa odmietli. Pri posudzovaní jeho skutkov pritom použili diametrálne iný prístup ako pri prípade vpádu do bytu Tibora Rostasa alebo pri traumatizovaní staručkého profesora Ďuricu svojou návštevou. Preto som napísala článok Keď lietajú triesky, rúbe sa les, ktorý oba prístupy porovnáva. Môžete si ho prečítať v októbrovom čísle časopisu Zem a vek.

Okrem toho som podala Návrh generálnemu prokurátorovi na preskúmanie postupu prokurátorov pri vydaní uznesení, ktoré sa týkajú trestných oznámení na Michala Havrana. Dovoľujem si predstaviť vám jeho obsah, pretože v zhutnenej forme predstavuje nenávistnú kampaň M. Havrana voči Slovákom aj reakciu vyšetrovateľov. Prosím všetkých o spoločenskú kontrolu postoja, ktorý generálny prokurátor k návrhu na preskúmanie zaujme.

I) Hlavný dôvod podania návrhu

Prokurátor sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s obsahom sťažnosti, ale dopustil sa významového posunu resp. manipulácie s adresátom výroku Michala Havrana. Michal Havran zhanobil starých rodičov všetkých Slovákov, keď v rámci svojho príspevku v programe „Menej alebo viac?“ dňa 28.1.2018, ktorý je verejnosti voľne dostupný na internete, povedal na adresu Slovákov: „Ak budete nabudúce chcieť niekoho nenávidieť, tak Židov môžete úplne vynechať z hry, pretože vaši starí rodičia ich už zlikvidovali.“ Ako je zrejmé, výrok M. Havrana jasne smeruje voči starým rodičom všetkých Slovákov. Ibaže prokurátor svoje zamietavé stanovisko odôvodnil slovami: „Otázka participácie slovenskej vlády na vyvezení slovenských občanov židovského pôvodu do koncentračných táborov je aj v súčasnosti otvorená, historickým bádaním neukončená,“ – čím vyšetrovateľ vytvoril dojem, akoby adresátom Havranovho výroku bola vláda slovenskej republiky (z rokov 1939 – 45), čo nie je pravda. To znamená, že prokurátorovo odôvodnenie nezodpovedá obsahu sťažnosti.

Upozorňujem pritom na priťažujúcu okolnosť, že Michal Havran sa hanobenia našich predkov a významných slovenských historických osobností, a dokonca už aj všetkých súčasných Slovákov dopúšťa opakovane, a hrozí, že sa ho bude dopúšťať aj v budúcnosti, pričom je podozrenie, že ide o úmyselné a stupňujúce sa provokácie, ktoré môžu mať okrem samotného hanobenia slovenského národa aj iné ciele. Napríklad môžu byť snahou preveriť reakcie Slovákov na podobné zhanobujúce výroky, a tým otestovať názory a nálady v spoločnosti a stupeň obranyschopnosti spoločnosti. Úmyslom môže byť aj snaha vyprovokovať vnútorné spoločenské napätie a vyostriť situáciu medzi rozdielnymi názorovými tábormi občanov SR. M. Havran svojimi aktivitami evokuje podozrenie, že jeho činnosť je súčasťou sociologického pokusu, ktorého zadávateľom môže byť aj zahraničná inštitúcia alebo inštitúcia financovaná zo zahraničia, čiže je podozrenie, že Michal Havran nekoná spontánne a samostatne, ale že ide o podvratnú činnosť proti Slovenskej republike v spolupráci s cudzou mocnosťou, s cieľom oslabiť slovenskú štátnosť znížením úcty občanov SR k vlastnému štátu aj k sebe samým.

Upozorňujem, že okrem tých prípadov hanobenia Slovákov, ktoré som už spomenula v mojich doterajších podaniach, Michal Havran v mediálnom priestore, ktorý mu poskytol denník SME, sa 6.7.2018 opäť dopustil hrubého hanobenia Slovákov a kvalitatívne ich ponížil vo vzťahu k cudzincom, a to útočným vyjadrením, ktoré je v kontexte článku adresované aj proti mne osobne a menovite[1]. Citujem z článku M. Havrana Ako vyzerá šikana trestnými podaniami, SME, 6.7.2018: „Vrátili sa. Zmena, ľudáci, alkáči z tradičnej rodiny, udierajú na buzerantov … želajú si smrť detí na mori, trasú sa z psychózy a nízkej sebadôvery, pretože vedia, že v ich neschopnosti ich naozaj ohrozuje každý priemerne motivovaný cudzinec. Slováci. Takí sme boli. Voľakedy na hubu, dnes trestné.“ Výrok je vrcholne urážlivý a nenávistný, pretože M. Havran v ňom všetkých Slovákov v porovnaní s cudzincami označuje za neschopnejších, kolektívne im (nám Slovákom) pripisuje veľmi hanebné vlastnosti (želanie smrti deťom) a charakterovú úbohosť (psychóza, nízka sebadôvera, neschopnosť). Navyše osočujúcim menom nazval homosexuálov, čo by títo tiež mohli považovať za hanobenie na základe sexuálnej orientácie. V závere sa snaží nespravodlivo osočeným Slovákom ešte aj psychologicky vyraziť z rúk poslednú zbraň, ktorú majú voči takýmto útokom, a to podanie trestného oznámenia, pretože tento legálny právny nástroj prirovnáva k ublíženiu na tele, čo je trestný čin alebo priestupok. Tým vyvoláva dojem, že podať trestné oznámenie je nemorálne a že je porovnateľné s trestným činom/priestupkom! Týmto analyzujem len jeden príklad použitia premyslenej psychologicky prepracovanej rétorickej manipulácie, ktorej verbálne manipulačné techniky, vrátane vytvárania obrazu nepriateľa[2], M. Havran často používa.

Príkladom aplikácie manipulačnej techniky vytvárania obrazu nepriateľa je záverečná časť z predmetného článku. Už jej názov „Už ste prehrali“vyvoláva konfrontačnú atmosféru a celá je ladená nenávistne a je útočná: miestami na konkrétnych jednotlivcov, miestami na skupiny spoločnosti, miestami na všetkých občanov Slovenska v historickom kontexte. Autor po znôške „drobnejších“ verbálnych útokov rôznymi smermi zaútočil opäť naplno kolektívne na starých rodičov všetkých Slovákov (i keď tentoraz nekonkretizuje ale vyplýva to z kontextu), na prvú Slovenskú republiku, ktorá sa stala pre našich starých a prastarých rodičov naplnením storočného intenzívneho boja Slovákov (štúrovcov, Hlinku…) o vymanenie sa z útlaku cudzích a o vlastnú autonómiu a štátnosť ( i keď 1. SR vznikla pod tlakom historických okolností a celkovej predvojnovej situácie v Európe, čo treba zohľadniť, je hrubou urážkou našich predkov nazvať ich štát „nacistický tábor s nálepkou Slovensko“). Konkrétne M. Havran napísal: „Ale ostávame v strehu, a pripomíname, že v 45. ste utekali ako potkany vrátane poslancov Tisovho nacistického tábora s nálepkou Slovensko. Už ste raz boj o Slovensko prehrali a nepomohol vám ani tlstý antisemita. Asi vás Boh až tak nepočúva, tak si to zrovnajte.“

Okrem toho v uvedenom článku M. Havran zopakoval a zostril svoje, už známe, hanobenie starých rodičov všetkých Slovákov, citujem: „Vraj nemôžem povedať, že vaši dedovia zabili židov. Lebo nezabili. Ale zabili. Všetci naši predkovia to urobili.“

Podľa môjho názoru mal vyšetrovateľ pri formulovaní stanoviska zohľadniť, že sa Michal Havran dopúšťa zhanobujúcich výrokov opakovane pred mimoriadne početným auditóriom, pretože tak koná z tribúny verejnoprávneho RTVS a široko propagovaného internetového portálu a zvážiť riziko ich opakovania a stupňovania.

Obsah článku v SME tak rozsiahlo analyzujem aj z dôvodu, že článok vznikol z dôvodu predchádzajúcej benevolentnosti prokurátorov k doterajším verbálnym útokom Michala Havrana na Slovákov, ktorá M. Havrana nepriamo povzbudzuje k  opakovaniu a stupňovaniu podobných útokov. Pritom svedectvo o absencii nezávislého vyšetrovania zo strany vyšetrovateľov alebo prokurátorov prináša sám M. Havran, keď v spomínanom článku cituje a interpretuje prejavy sympatie k nemu v rámci toho, čo mu pri vyšetrovaniach hovorili. Napr.: „…viete, mne je to trápne, že to musím robiť, ale ten pán nás stále otravuje…“; „Vraj je im to blbé, ale zas ma žalujú…“; „Vďaka, keby ste niečo mali, ozvite sa, fakt je to nepríjemné. Ale prečo ste to prijali? Prečo sa ma pýtate, či nepoznám znalcov, ktorí by to dokázali?“; „… telefonáty od vyšetrovateľov, že či je všetko v poriadku, trochu sa hanbia.“

II) Ďalšie dôvody podania návrhu

1) Vyšetrovateľ považuje „príspevok Michala Havrana … za súčasť diskusie k téme holokaustu a politiky SR 1939-45“. Upozorňujem, že aj tu dochádza k významovému posunu, pretože M. Havran v predmetnom výrokunehodnotil politiku SR 1939-45 ale správanie slovenských občanov v čase 2. svetovej vojny. Preto považujem argumentáciu prokurátora za nekorektnú. Navyše zo strany M. Havrana vôbec nejde o diskusiu ale o útok.

Tu upozorňujem aj na rozdielny prístup toho istého vyšetrovateľa, keď v podobnom prípade, týkajúcom sa široko medializovaného trestného oznámenia na Tibora Rostasa, v prípade jeho článku Klin židov medzi Slovanmi, publikovaného v časopise Zem a vek 5/2017, v duchu znaleckého posudku znalca HU SAV Mgr. Miroslava Sabola uvádza, že článok „predstavuje prejav ideologického antisemitizmu“ a nevníma ho ako „súčasť diskusie“ k historickým otázkam, ako to činí v prípade výrokov M. Havrana. Pritom výrok M. Havrana je jeho vlastný a T. Rostas cituje štúrovcov a ďalšie historické osobnosti. Ďalším rozdielom v prístupe vyšetrovateľa v dvoch podobných kauzách je, že v prípade T. Rostasa si vyžiadal psychologický posudok, ktorý vypracovala prof. PhDr. Jana Plichtová, CSc., a v prípade M. Havrana si psychologický posudok nevyžiadal.

Ďalším rozdielom v prístupe k obom kauzám je, že M. Havran podľa jeho svedectva, ktoré uvádza v článku „Ako vyzerá šikana tresnutými podaniami“, SME 6.7.2018 dostal pri vyšetrovaní možnosť vybrať si historika, ktorý by dokázal pravdivosť jeho výrokov. Dôkazom faktu, že sa to stalo, je v článku uvedené Havranovo tvrdenie na adresu vyšetrovateľov NAKA: „Na jeseň opäť. Sídlo NAKA. Vraj im je to blbé, ale zase ma žalujú. Za antisemitizmus štúrovcov. Vraj urážam národ. … Prečo sa ma pýtate, či nepoznám znalcov, ktorí by to dokázali?“ T. Rostas túto možnosť, teda uviesť znalcov, ktorí by potvrdili jeho stanovisko, nedostal, ale znalec mu bol vybraný z myšlienkového spektra z opačného názorového spektra.

Tu treba podčiarknuť že názorové spektrum historikov a znalcov z iných profesií, ktorých posudky NAKA využíva, je na Slovensku široké a malo by sa to zohľadňovať aj pri vyberaní znalcov na posudzovanie jednotlivých káuz, čo sa nedeje. Na uvedených dvoch prípadoch, ktoré mal v kompetencii ten istý vyšetrovateľ je vidno, že znalci boli vždy z jednej a tej istej časti názorového spektra, a dokonca niektorí z nich ani neboli Slováci (napr. prof. Plichtová je pôvodom Češka), čo môže ovplyvniť optiku postoja znalca k citlivej výsostne slovenskej problematike.

2) Ďalej vyšetrovateľ Honz tvrdí, že Michal Havran formuluje myšlienky „tradične, expresívne a z hľadiska formy spôsobom, s ktorým nie je potrebné súhlasiť, nie však za hranicou, ktorú stanovuje slovenský trestný zákon ako trestný čin“. Nesúhlasím s tvrdením, že ide o „tradičnú“formuláciu, lebo ako uvádzam vyššie, názorové spektrum na tieto historické otázky je široké, dokonca sčasti celkom si protirečiace, tak u odbornej ako i u laickej verejnosti.

Žiadam o preskúmanie, či vyšetrovateľ správne posúdil hranicu, ktorú stanovuje slovenský trestný zákon ako trestný čin. Keďže formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu sa podľa par. 423 napĺňajú, v prípadoch ak ide o „zneužitie slobody prejavu, ktoré nie je možné tolerovať, pretože hrubo zasahuje do práv iných, najmä do práva na ochranu osobnosti“. Podľa môjho názoru výrokom o Židoch, že „vaši starí rodičia ich už zlikvidovali“, sa hrubo zasahuje do práva na ochranu osobnosti mojich starých rodičov a starých rodičov všetkých Slovákov. Vlastne si ani neviem predstaviť, ako hrubšie sa dá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti než obvinením niekoho z hromadnej likvidácie, čiže z hromadného vraždenia teda z genocídy. A v prípade výroku M. Havrana ide o obvinenie z kolektívnej viny, teda o obvinenie všetkých starých rodičov každého Slováka, že sa dopustili genocídy. …

Je predsa neprípustné, aby … bola M. Havranom pripisovaná NIKDE odborne historicky nedeklarovaná kolektívna vina našich priamych predkov za hromadnú likvidáciu Židov a aby to prokurátor posudzoval len ako súčasť diskusie! Pritom je mnoho hrdinských prípadov ľudí, ktorí židovským občanom pomáhali aj za cenu veľkého osobného rizika – drobné či väčšie hrdinstvá pri pomoci prenasledovaným Židom sa udiali v mnohých rodinách našich starých rodičov. Je objektívne známym faktom, že medzi nositeľmi židovského ocenenia za pomoc Židom počas 2. svetovej vojny Spravodlivý medzi národmi je najviac práve Slovákov.

Pritom, my vnuci máme morálnu aj kresťanskú povinnosť dožadovať sa ochrany osobností našich starých rodičov, voči podobnému hrubému, nepravdivému obvineniu. A tiež my Slováci máme povinnosť dožadovať sa ochrany osobností našich vzácnych dejateľov – štúrovcov, ktorí sú súčasťou nášho politického a kultúrneho dedičstva zakotveného v preambule Ústavy SR, k zhanobeniu ktorých podľa môjho názoru došlo zo strany M. Havrana a RTVS, čo bolo podnetom na podanie môjho prvotného trestného oznámenia zo dňa 14.11.2017 a ostatné dokumenty v tomto smere sú len doplnenia a sťažnosti.

3) Naša povinnosť obhajovať dobré meno našich predkov, nedovoľovať ho hanobiť a ak sa tak stane, dožadovať sa práva na ochranu ich osobností, pre nás kresťanov vyplýva zo 4. Božieho prikázania: Cti svojho otca a svoju matku. Podľa kresťanskej cirkevnej literatúry „Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom najviac ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali vieru. Máme ich ctiť, milovať a poslúchať a zakazuje sa nám všetko, čo by našich rodičov mohlo zneuctiť. Nedotýka sa len rodičov, ale aj ďalších členov rodiny: starých rodičov, predkov a iných príbuzných.“ Pričom: „Ťažké hriechy proti 4. prikázaniu“ zahŕňajú aj „ťažké ublíženie na cti rodičom alebo predstaveným slovom alebo skutkom“.[3]

Keďže Michal Havran má teologické vzdelanie, musel veľmi dobre vedieť, akým spôsobom zasiahne jeho výrok do integrity slovenských kresťanov a akú povinnosť k akým aktivitám to v nich podnieti, aby konali v duchu 4. Božieho prikázania a ctili si svojich predkov. Preto, keď kolektívne obviňoval našich starých rodičov musel vedieť, že nevyslovuje len jeden z mnohých názorov do spoločenskej diskusie, ale priamo provokuje povinnosť konať vo všetkých dôsledných kresťanoch. Aká povinnosť pre kresťanov vyplýva, tu zhrniem pomocou článku z Katolíckych novín zo dňa 18. 3. 2015 „Cudzí“ hriech – môj hriech?, https://www.katolickenoviny.sk/12-2015-cudzi-hriech-moj-hriech/ kde sa píše:

„Môže byť „cudzí“ hriech – hriech druhého človeka – mojím osobným? Za akých podmienok alebo okolností sa tak stáva? … Výraz „cudzí hriech“ odkazuje na slová sv. Pavla, ktorými napomenul v jednom liste sv. Timoteja … aby nemal účasť na cudzích hriechoch a zachoval sa čistý. V súčasnom Katechizme Katolíckej cirkvi sa o týchto hriechoch píše, že „nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme“. Deje sa tak, „keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, keď chránime tých, čo páchajú zlo“. Ak máme takúto účasť na hriechu druhého človeka, hrešíme spoluprácou na jeho hriechu. … Formálna spolupráca na ňom sa deje vtedy, keď človek, nie tak konkrétnymi skutkami, ako svojím úmyslom, napomáha uskutočnenie hriechu. Táto spolupráca obsahuje v sebe súhlas so zlým skutkom druhého človeka, preto je vždy mravne zlá, vnútorne hriešna a z tohto dôvodu nedovolená.

V podstate až osem z deviatich „cudzích“ hriechov predstavuje formálnu spoluprácu na hriechu iného. Keď sa mu radí, ako ho spáchať; … keď s ním súhlasí; keď sa pri ňom mlčí; keď sa obhajuje, netrestá, ba až chváli.

Azda najväčšie nejasnosti môže vyvolávať hriech spolupráce mlčaním pri zlom skutku druhého (hlavného) konajúceho. …

Dôsledky cudzích hriechov

Čo vlastne spôsobujú „cudzie“ hriechy? … Každý hriech oslabuje priateľstvo s Bohom, ktoré sa stráca pri ťažkom/smrteľnom hriechu; hriech vyvoláva protirečenie vnútri človeka; narúša jeho vzťahy s blížnymi i so spoločenstvom a ubližuje stvorenstvu ako takému. Okrem týchto dôsledkov „cudzie“ hriechy navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo; vyvolávajú medzi ľuďmi pohoršenie, „žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť“; „dávajú vznik takým sociálnymi situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote“, hovorí katechizmus. Tieto sociálne situácie a zriadenia nazval Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et paenitentia o zmierení a pokání v poslaní Cirkvi dnes z 2. 12. 1984 na základe podobnosti „štruktúrami hriechu“ a „sociálnym hriechom“ a napísal: „(…) keď Cirkev hovorí o situáciách hriechu alebo keď pranieruje ako sociálne hriechy isté situácie alebo určité kolektívne (…), vtedy vie a hlása, že také prípady sociálnych hriechov sú ovocím, nahromadením a sústredením mnohých osobných hriechov. Ide tu o čisto osobné hriechy toho, kto vyvoláva a napomáha nespravodlivosť alebo ju zneužíva, i toho, kto má moc urobiť čosi, aby zabránil alebo odstránil, alebo aspoň obmedzil niektoré sociálne zlá, a on to neurobí.“

Čo teda máme robiť proti „cudzím“ hriechom? Predovšetkým sa máme vyhýbať každému, a teda aj „cudziemu“ hriechu, … Pri každom spáchanom hriechu stojí pred nami požiadavka nápravy, ktorá v prípade „cudzieho“ hriechu znamená konať opačne ako „cudzí“ hriech, zrieknuť sa ho slovom i dobrým skutkom. Ukončiť mlčanie o hriechu a prehovoriť, aby sme ukončili spoluúčasť na hriechu iného. Ukázať dobrý príklad pre tých, ktorí zotrvávajú v hriechu. Dnes my máme byť svedkami pravých hodnôt (pravdy, dobra, spravodlivosti a lásky), a tak aj svedkami nášho Pána uprostred sveta.“

Z uvedeného textu chcem mimoriadne podčiarknuť, že mlčanie kresťana pri hanobení ich starých rodičov „narúša jeho vzťahy s blížnymi“. Psychologicky ide o roztrhnutie medzigeneračného puta, čo má celospoločensky za dôsledok neúctu k predkom a k vzácnym historickým dejateľom, ktorých si slovenský národ uctil u v preambule ústavy slovami: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť…“

Upozorňujem tu na priamu spojitosť s podozreniami, ktoré som uviedla vyššie, a totiž, že môže ísť v prípade výrokov M. Havrana najprv proti národným dejateľom, potom proti starým rodičom všetkých Slovákoch „o podvratnú činnosť proti Slovenskej republike v spolupráci s cudzou mocnosťou, s cieľom oslabiť slovenskú štátnosť znížením úcty občanov SR k vlastnému štátu“. K tomuto oslabeniu a zníženiu úcty totiž môže prísť podľa uvedenej analýzy z Katolíckych novín v prípade, ak kresťan nekoná, a tým sa podieľa na cudzom hriechu. Nečinnosť veľkej časti slovenských kresťanov vo veci hanobenia cti našich predkov Michalom Havranom pritom bola vopred psychologicky predvídateľná, teda aj jej dôsledok „narušenie vzťahov s blížnymi“, v tomto prípade narušenie vzťahu k predkom znížením prahu citlivosti, otupením a pod. a v konečnom dôsledku aj k zníženiu úcty občanov SR k vlastnému štátu. Ak by dal prokurátor v prípade výrokov M. Havrana urobiť znalecký psychologický posudok rovnako ako to urobil v prípade T. Rostasa, je vysoko pravdepodobné, že psychológ, navyše ak by mal aj teologické znalosti, by dospel k podobným názorom, aké uvádzam.

4) Avšak výroky Michala Havrana majú vážny negatívny dopad nielen na Slovákov – kresťanov, ale na všetkých Slovákov. Pred tvárou mladej generácie došlo k zhanobeniu prastarých rodičov a ak rodičia nekonajú, nesnažia sa očistiť zhanobené dobré meno predkov, ničí to vzťah mladých ľudí k vlastným predkom, k slovenským dejinám, k slovenskej štátnosti a k množeniu sa takých javov, ako čoraz častejšie sa objavujúce zhanobujúce karikatúry Ľ. Štúra, tým skôr, ak sa vyskytujú aj v tlači. V každom prípade však vysoko početná skupina Slovákov vníma výroky M. Havrana ako veľmi hrubé kolektívne hanobenie cti predkov všetkých Slovákov. Nie každý však dokáže, či vie vykonať kroky na očistenie cti predkov, a táto neschopnosť konať znižuje jeho sebaúctu – úctu k sebe samému.

Vyplýva to napr. aj z analýzy pedagogičky FF UKF Mgr. Kataríny Dudovej, PhD. s názvom „Jazykový obraz cti v súčasnej slovenskej kultúre“http://www.diacronia.ro/ro/indexing/details/A27214/pdf kde sa píše, že: „Česť má v existencii každého národa dôležité miesto, pretože od toho, ako sa konceptualizuje v jazykovom vedomí jeho príslušníkov, závisí vo veľkej miere spôsob fungovania celej spoločnosti. Je to teda kľúčová hodnota potvrdzujúca nielen charakter medziľudských vzťahov v spoločnosti, ale aj kvalitu vzťahu človeka k sebe samému. Vzťah súčasných Slovákov k tejto hodnote je mnohostranný a do veľkej miery poznačený dejinným vývojom slovenskej kultúry… Slovníky slovenského jazyka odlišujú česť … ako vysoko hodnotený spoločensko-morálny stav, ktorý vyžaduje a požíva všeobecnú vážnosť; dobré meno, dobrá povesť…Dotazníkový prieskum (z roku 2015) ukázal, že na území Slovenska sa vníma česť primárne z etického hľadiska (39,7%)“ psychologický aspekt cti vníma ako primárny „(30,4%) a spoločenský aspekt (17,4%)“.

Z citátu vyplýva aj to, že zhanobenie starých rodičov všetkých Slovákom obvinením z natoľko brutálneho činu ako je kolektívna likvidácia Židov v kontexte slovenskej kultúry a spoločenského vnímania cti skutočne napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa par. 423, pretože „hrubo zasahuje do … práva na ochranu osobnosti“.

5) Prokurátor sa ďalej dopustil nekorektného prekrúcania zmyslu citátov, keď vytrhol časť vety z kontextu, aby ňou podporil svoj historický konštrukt a podporil ňou svoj prístup k skutkovej podstate. Podsúva dojem, že prof. Nižňanský v texte, ktorým som argumentovala v mojej sťažnosti, zastáva názor, že „nemecká strana chválila slovenské výsledky pri deportácii židovského obyvateľstva“. Pritom celá veta, z ktorej cituje, dokazuje presný opak „[…] diplomatickú podporu žiadanú predsedom vlády Tukom môžete poskytnúť tým spôsobom, že sa voči prezidentovi Tisovi príležitostne zmienite o tom, že zastavenie vysídľovania Židov, a zvlášť vyňatie z odsunu tých v drôtovej správe spomínaných 35 000, by v Nemecku spôsobilo o to väčšie prekvapenie, že doterajšie spolupôsobenie Slovenska na židovskej otázke tu bolo veľmi cenené.“ a ešte zrejmejší je prokurátorov nekorektný významový posun pri prečítaní celého mnou uvedeného citátu zo strany 480 (materiálu Nižňanského): „Ludin 26. 6. 1942 referoval do Berlína: „Evakuácia Židov zo Slovenska sa v tejto chvíli dostala na mŕtvy bod. V dôsledku cirkevných vplyvov a podplatením jednotlivých úradníkov dostalo asi 35 000 Židov zvláštnu legitimáciu, na základe ktorej nemusia byť evakuovaní. Vysťahovanie Židov je v širokých vrstvách obyčajných slovenských ľudí veľmi nepopulárne. Tento postoj je ešte posilnený v posledných dňoch silnou anglickou protipropagandou. Predseda vlády Tuka si však predsa len želá pokračovať vo vysídľovaní Židov a prosí o podporu ostrým diplomatickým tlakom zo strany Ríše. Prosím o pokyn, či majú byť v tomto smere podniknuté kroky.““(45)

Do problému sa vložil z nemeckej strany dokonca druhý muž zahraničnej služby nacistického Nemecka – Ernst von Weizsäcker,46 ktorý napísal Ludinovi telegram, v ktorom uviedol: „[…] diplomatickú podporu žiadanú predsedom vlády Tukom môžete poskytnúť tým spôsobom, že sa voči prezidentovi Tisovi príležitostne zmienite o tom, že zastavenie vysídľovania Židov, a zvlášť vyňatie z odsunu tých v drôtovej správe spomínaných 35 000, by v Nemecku spôsobilo o to väčšie prekvapenie, že doterajšie spolupôsobenie Slovenska na židovskej otázke tu bolo veľmi cenené.“ (47)

V každom prípade je však táto časť Odôvodnenia bezpredmetná, pretože sa netýka skutkovej podstaty, ktorú namietam. Spomínam ju ale preto, aby som uviedla dôkaz nekorektnosti prístupu prokurátora.

6) Ďalšie prokurátorove tvrdenia týkajúce sa vojnovej histórie, že „je potrebné dôsledne hodnotiť slovenskú vojnovú legislatívu … je potrebné sa zamyslieť nad odpoveďami na otázky, ako mali vykonávať práce osoby maloleté, staré, zdravotne postihnuté, ktoré boli za týmto účelom vyvezené z územia SR“ sú rovnako vo vzťahu ku skutkovej podstate bezpredmetné, ale na druhej strane dokazujú jednostrannosť prokurátorovho prístupu. Navyše sú vznesené neoprávnene, pretože prvá výhrada neberie do úvahy celkovú situáciu vo vtedajšej Európe, kde diskriminačné protižidovské zákony nevznikli z iniciatívy Slovenskej republiky, ale z iniciatívy Nemecka a prijímali sa vo všetkých štátoch, ktoré boli pod nadvládou Hitlera. A k druhému tvrdeniu treba uviesť, že je známou historickou skutočnosťou, že malé deti a starých ľudí nikto na práce do Nemecka nebral, ale išlo o zlučovanie rodín, pričom za starostlivosť o nepracujúcich rodinných príslušníkov musela slovenská strana Nemecku platiť poplatok. Je zarážajúce, že vyšetrovateľ tieto historické fakty nechápe alebo nechce chápať, resp. že si nezabezpečil historika, ktorý by mu vysvetlil vtedajšiu situáciu v celoeurópskom kontexte.

7) Z mnou uvedených dôvodov v bodoch 1), 5) a 6) sú bezpredmetné aj prokurátorove vety:

1. a) „Judikatúra ESPĽP podporuje slobodu prejavu pri analýze zložitých historických tém, snahu o hodnotenie faktov z hľadiska histórie a iných spoločenských vied.“V hanlivom výroku M. Havrana nešlo o analýzu historických tém, ani o snahu o spoločenskovedné hodnotenie faktov.
2. b) „Nie je úlohou orgánov činných v trestnom konaní vstupovať do diskusie medzi žurnalistami, historikmi, filozofmi, etnológmi a pod., ktorí neprekračujú hranice nenávisti v takom kontexte, v akom to vyžaduje trestný zákon pre vyvodenie trestnej zodpovednosti.“ Nešlo o diskusiu spomenutých osôb. Išlo o hrubý verbálny útok M. Havrana na predkov všetkých Slovákov. Prokurátorom spomenuté osoby boli do diskusie vtiahnuté len ako znalci, a to znalci len názorového spektra jednej strany, teda páchateľa, a preto nejde o diskusiu, pretože neboli prizvaní žiadni odborníci, ktorí by reprezentovali alebo aj hájili záujmy poškodenej strany – všetkých Slovákov, respektíve česť ich starých rodičov.

III) Záver 

Uviedla som skutočnosti, ktoré považujem v práci prokurátora Honza za nutné preskúmať. Mnohé z uvedených aspektov a prístupov, ako aj ďalšie, majú presah aj na prvostupňovú úroveň prešetrovania môjho trestného oznámenia a jeho rozšírenia, ktoré mal v kompetencii prokurátor JUDr. Martin Sivko, preto žiadam preskúmať aj jeho postup. Neuvádzam tu podrobnú analýzu výhrad voči jeho práci, pretože tá je už uvedená v mojich dvoch sťažnostiach, ktoré sú súčasťou spisovej dokumentácie k predmetnému prípadu. Dodávam k nim len to, že žiadam o preskúmanie, prečo sa neskúmala aj účasť ďalších osôb a inštitúcií, pretože minimálne účasť RTVS je podstatná, keďže v besede Večera s Havranom nebola zabezpečená pluralitná účasť diskutérov a verejnoprávne médium poskytlo odvysielaniu relácie, ktorá hanobila slovenských národných dejateľov, mediálny priestor. Takto sa moje podanie obmedzilo len na osobné podanie voči Michalovi Havranovi, pričom pôvodne nebolo takto koncipované.

Vážený pán generálny prokurátor, verím, že k môjmu návrhu na preskúmanie postupu prokurátorov pristúpite zodpovedne a nezaujato, aj preto, že si plním občiansku povinnosť aj v mene tých Slovákov, ktorí by chceli očistiť dobré meno svojich starých rodičov a našich historických činiteľov po jeho zhanobení výrokmi Michala Havrana, ale nemajú síl, odvahy alebo schopností tak učiniť. Som jednoznačný zástanca slobody slova, a som presvedčená, že by sa nemala zakazovať diskusia na žiadne historické témy. Ale každý publicista musí mať vnútornú profesionálnu zodpovednosť a vstupovať do takejto diskusie bez negatívnych emócií, opierajúc sa o argumenty a bez zovšeobecňujúcich hanlivých výrokov. 

Ďakujem za pochopenie.

S pozdravom

Ing. Iva Vranská Rojková
spisovateľka, publicistka a občianska aktivistka

[1] V predmetnom článku na moju adresu napísal: „Trestné oznámenie podalo niekoľko desiatok ľudí, explikáciu napísala Iva Vranská Rojková, autorka kníh … Zo Zmeny, Áno, z tej. Vyšetrovateľ to ani nepoznal. Keby poznal, hádam by pochopil, že sme nemuseli opäť sedieť na NAKA…“ Na tento výrok je priamo nadviazaný ďalej citovaný hanlivý text.

[2] Podrobnejšie o tejto metóde manipulácie sa píše napr. na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Manipul%C3%A1cia_(psychol%C3%B3gia)

[3] Zdroj: Podobných citátov je možné nájsť v kresťanskej duchovnej literatúre množstvo, uviedla som len jeden náhodne vybratý zdroj.

Podľa www.trojica.sk/desatoro/des4.html na: http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=18&ved=2ahUKEwjl8MGgmvzcAhWOzaQKHXnPCbo4ChAWMAd6BAgEEAI&url=http%3A%2F%2Fwww.faralm.sk%2F_docs%2Fbirmovka%2FDesatoro_4.doc&usg=AOvVaw2FPlu05uwqV7618QU79kue