Popis
Žena, ktorá sa vymanila z pút doby
Touto knihou spoza zastretej opony vzdialených čias vystupuje na slovenskú kultúrnu scénu spisovateľka a učiteľka, moja praprateta Adela Ballová (1861 – 1903). Päť poviedok vypovedá mnohé o autorkinom živote i celkovo o problémoch mladých žien na Slovensku koncom 19. storočia. Adela mala to šťastie, že našla pochopenie pre svoje talenty u otca, ktorý jej sprístupnil na tie časy pre ženu nevšedné vzdelanie.
Problémom však bolo, že sa ako učiteľka nevedela na Slovensku profesijne uplatniť a musela sa zamestnať v maďarskom prostredí, kde pohasol jej tvorivý talent, odtrhnutý od slovenského prameňa, od národnej sily, od milovanej domoviny, od rodného jazyka – svojho umeleckého nástroja.
O všetkom tom vypovedá prozaická tvorba autorky. Veď čo lepšie vykreslí dobovú situáciu než živý príbeh? Každá z poviedok je vnorená do iného slovenského prostredia, vždy plasticky vykresleného malebným opisom. Jej ženské hrdinky sú živé, realistické, emotívne, pričom ich charakter a správanie sú majstrovsky literárne zachytené. Priam povstávajú pred čitateľom ako živé bytosti. Ich dynamické stvárnenie od šťastných chvíle detstva v bezpečí rodiny, cez dievčenské romantické sny speje k bytostnej láske, ktorá často ústi do zdrvujúcej tragédie. Aj v tejto základnej línii sa pečatí autorkin životný príbeh.
No výpoveď Adely Ballovej je i ideová. V poviedke V cudzine takto vypovedá o postavení Slovákov v Uhorsku: „Že ľud, ktorému tá pieseň prináleží, nazývate sprostým, nie je jeho vina. Keď ho Pán Boh postavil pod moc takých, ktorí namiesto toho, aby ho viedli k duševnej vzdelanosti, ho naschvál utláčajú, aby zostal v duševnej sprostote, dokonca ešte v zárodku ničia pučiace klíčky vzdelania, za to sa ho odsudzovať nedá. Ak ho chcete nazývať sprostý, tak vina padá len na toho, kto ho k tomu vedome odsudzuje. A ten nech si to sám pred sebou zodpovie!“ To hovorí v maďarskej rodine učiteľka, ktorá pri získaní vzdelania musela prekonať bariéru reči, pritom vedela o histórii a kultúre Maďarov viac, než členovia rodiny, v ktorej pracovala. Napokon sa však pracovného miesta vzdáva so slovami: „… nemôžem zostať ďalej tam, kde je moja česť, česť môjho bezbranného národa vystavená zlostným urážkam.“
Adela Ballová sa živo angažovala aj v mene práv mladých žien na vzdelanie, za rovnoprávnosť s mužmi a proti tradičným stereotypom. Svoj zápal premietla i do poviedky Dve sestry, keď vložila do úst hlavnej hrdinky slová: „Nemyslíte, že i v našej duši niekedy skrsne žiadosť vymaniť sa spod jednotvárneho pokoja, občerstviť myseľ sviežim prúdom vedenia, ku ktorému vy, muži, máte voľný prístup? Nie, nepozerajte tak zadivene, viem, čo chcete povedať. Vždy znovu opakujúcu sa frázu, že žena je určená pre domácnosť. Oj, áno, teraz už viem pochopiť hlboký význam vzdelania, a odkedy samostatne myslím, usilujem sa podľa možností dopĺňať moju výchovu započatú v tomto smere, ale práve od tých čias cítim, že i domáce povinnosti stratia na význame, stanú sa jednotvárne, prázdne, ak ich nedopĺňa vzdelanosť duše a spoločnosť súrodne cítiacich priateľov.“
Takže krátke prózy Adely Ballovej nie sú len verným svedkom doby, ale i odrazom autorkinej osobnosti, ktorú právom Svetozár Hurban Vajanský ovenčil slovami chvály.
Iva Vranská Rojková
