Popis
V ďalšom príbehu lúčna víla lúšti záhady, prečo a kam miznú deti. Propagátori moderného vzdelávania presvedčili mnohých rodičov, a tí sa rozhodli dať deti do exkluzívne vybavených dračích škôl. Kým začne školský rok, rozhodla sa Krídluška zistiť pravdu a nahliadať veciam pod povrch. Fiktívna rovina odhaľuje problematiku juvenilnej justície a zavádzanie LGBTI ideológie do škôl.
Ukážka z knihy:
Na hodine zdravovýchovy (Pomaranč aj so šupkou?)
Krídluška už zo desať minút sedela vzadu v rohu nástenky pripravenej na počesť nadchádzajúceho dňa dúhy. Medzi obrázkami pestrofarebne poobliekaných a bláznivo pomaľovaných bytostí si ju nik nevšimne. Všeličo zatiaľ zistila. Pochopila, že deti sú štvrtáci a že hovoriaca veľká tabuľa ich práve učí zdravovedu. Pozorne počúvala, čo preberajú.
„Pomaranče sú veľmi zdravé ovocie,“ hovorila tabuľa a ukázala im zblízka krásny oranžový plod. „Pomaranče rastú v Juhozemi, ale vďaka prekvitajúcemu obchodnému ruchu a čulej výmene tovarov ich možno dostať aj u nás. Pomaranče obsahujú veľa vitamínov, najmä vitamínu C. Jedzte pomaranče, deti, aby ste boli zdravé.“
Vtom tabuľa stíchla, obraz zmrzol, otvorili sa dvere a asistent priniesol do triedy debničku plodov podobných oranžovým loptičkám.
„Tu vidíte pomaranče aj naživo, deti,“ prehovoril učiteľ, ktorý doposiaľ mlčal, aby nerušil hovoriacu tabuľu. „Prejdeme k praktickej časti hodiny: Porozdávajte si toto zdravé ovocie a ochutnajte ho.“
O chvíľu každý zo žiakov držal v ruke pomaranč.
„Dobrú chuť,“ vyzval ich učiteľ.
Deti si južanský plod obzerali a tí smelší doňho hneď aj zahryzli. Ich príklad postupne nasledovali aj tí nesmelší. Hrýzli ovocie, prežúvali, no s podivnými grimasami.
„Jedzte, deti, jedzte, pomaranče sú zdravé,“ ozvala sa zase hovoriaca tabuľa a premietala žiakom príklady zdravia z jedenia pomarančov. Ukazovala deťom, ako ich usmiati rovesníci šikovne strieľajú góly, ako vysoko vedia vyskočiť, ako rýchlo plávať. Žiaci pri pozeraní poslušne hrýzli ovocie, aby aj oni boli zdraví, aby rovnako šikovne strieľali góly, skákali a plávali.
„Pomaranče sú chutné a zdravé,“ do omrzenia opakovala tabuľa premietajúc ďalšie a ďalšie obrázky usmiatych detí. „Všetky tieto šťastné deti jedia pomaranče. Preto sú také zdravé.“
A žiačikovia si poctivo odhryzovali z oranžových plodov a sami seba presviedčali, aké sú chutné, hoci horká a trpká chuť ich nepríjemne zaskočila.
Krídluška neveriacky krútila hlavou. Prečo jedia pomaranč so šupkou? Nechápala. Kvetné víly dobre poznajú nielen lúčne kvety, ale aj kvety a plody ovocných stromov, i tých cudzokrajných. Dobre vedela, že chutný pomaranč sa skrýva vo vnútri šupky a že horká šupka sa neje. Deti ju ale jedli. Krivili pri tom tváre, všelijako sa ksichtili, ale poslušne hrýzli ďalej.
Víla si zrazu uvedomila, že deťom dôležitú vec zamlčali. Nikto im nepovedal, že ponúkané ovocie nemajú hltať aj so šupkou. Že podstatný nie je obal, ale obsah. Že pomaranč treba najprv obieliť a pravú chuť plodu majú hľadať hlbšie, nie na povrchu. Že oranžovo-biela kôrka je len skrýša pre sladkú šťavnatú dužinu. Hovoriaca tabuľa to však deťom neprezradila. Zamlčal im to aj mlčiaci učiteľ.
„Deti, robíte to celkom zle!“ chcela všetkých varovať Krídluška. No tie slová len zašepkala. Vedela, že nesmie prezradiť svoju prítomnosť.
Vtom sa celou školou ozvala rezká melódia – zvonček ohlásil koniec hodiny.
„Dovidenia na zdravovýchove o týždeň,“ rozlúčila sa s triedou tabuľa a zhasla. Učiteľ vstal a mlčky vyšiel z triedy.
Prestávka (Zo zelených jabĺk puchnú brušká)
Rozprúdil sa prestávkový ruch.
„Mne to oranžové čudo nechutí,“ ozvalo sa modrooké dievčatko s dlhými vrkočmi.
„Čo hundreš, Inge? Všetky decká to jedia, videla si,“ zavalitý chlapec vrhol pohľad na jej pomaranč, z ktorého si sotva odždibla. „Ako ti môže nechutiť niečo, čo si ani neochutnala? Čo to nezješ? Nechceš byť zdravá? Vždy musíš byť výnimka. Pch!“ pohrdlivo si odfrkol.
„Čo vyrývaš, Morten? Inge si môže myslieť, čo chce a robiť čo chce. Aj tak som sa od tej ukecanej tabule už napočúval riadne somariny.“
„To by si nebol ty, aby si sa neozval, Dag. Si tu sotva dva dni aj s cestou, a už sa tváriš, akoby si pojedol všetku múdrosť sveta. Sklapni, lebo…“ Morten nedopovedal, no hrozivo zagánil.
„Inge a Dag majú pravdu,“ zvrtol sa chlapec v prvej lavice. „Môj brat je siedmak a vravel, že ich na zdravovýchove zas učili, aké úžasne zdravé sú jablká. Doniesli im však úplne zelené plody. Obrali ich skôr, než dozreli. Deckám nik nepovedal, že jablká vynikajúco chutia, až keď dozrejú. Môj brat to vedel, ale iné decká ponúknuté ovocie schrúmali, lebo tabuľa im papagájovala rečičky o zdraví, o plnohodnotnom živote a o ochrane pred chorobami. Dvom dievčatám bolo potom z toho nezrelého ovocia strašne zle a napuchli im brušká.“
„Íha, máme tu ďalšieho mudrlanta. Vy s bratom ste sem dohrmeli len pred rokom. Ja som v tejto elitnej škole, odkedy si pamätám, už od škôlky. Tak ma tu nepoučuj, prišelec,“ zlostil sa znova Morten a vykročil k prvej lavici.
Trieda stíchla. Väčšina s úškrnom na tvári, niektorí s obavami čakali, čo bude.
„Nechaj ho, čo keď na tom niečo je,“ nesmelo sa pokúsila zastaviť siláka pehavá Ingina susedka. „Odkiaľ vieš, čo je zrelé a čo nezrelé, Lukas?“ spýtala sa chlapca z prvej lavice.
„Thea, doma máme záhradu a v nej ovocné stromy. Každé trojročné decko u nás vie, kedy je jablko zrelé – len tá „bystrá“ hovoriaca tabuľa to nepovie a učitelia sa tiež tvária, akoby to nevedeli,“ odvetil Lukas.
„Hm, a čo ak sú aj tieto pomaranče ešte zelené a treba ich nechať dozrieť,“ zamyslela sa Inge.
„Nie sú zelené, sú oranžové, čo si slepá? Sú dobré a zdravé!“ znova zasiahol do debaty Morten, demonštratívne siahol po načatom pomaranči a s chuťou sa ním napchával.
„Mortenovi a ostatným, čo sú tu dlho, nemá zmysel nič vysvetľovať,“ šepol Dag Lukasovi tak ticho, aby to nik iný nepočul. „Hlava im slúži len na to, aby im nenapršalo do krku. Odučili ich tu rozmýšľať.“
Dakto to však predsa len počul. Dagove slová zachytil citlivý Krídluškin sluch. Zrazu si lepšie obzrela chlapca a takmer zhíkla. Doteraz ju tak zaujalo, o čom deti hovorili, že jej celkom ušlo, čo si teraz všimla: Veď Dag je Dag! Dag, syn Bety a Ivara. Dag, majiteľ holuba. Dag, ktorého hľadá.
Musí s ním hovoriť. Ale nie teraz. Neskôr. Niekde osamote. Zatiaľ nazrie do iných tried.
+ + + + + + + +
Mordochova škôlka (Ja som ONO, ty si ONO…)
Krídluška mala rada všetky deti, no tie najmenšie mala najradšej. Keď vletela do škôlky, hneď jej srdiečko pookrialo. V triede medzi porozhadzovanými kockami stavebnice, koníkmi, vojačikmi a bábikami pobehovali a džavotali asi dva tucty deťúreniec. Na rozdiel od školákov, škôlkari mali jednotné uniformy – zelenkavé overaly. Takmer nevedela rozlíšiť, ktoré sú dievčatká a ktorí chlapci.
Vtom vychovávateľka zatlieskala a zvolala:
„Poďte sem, deti, ideme si zaspievať dnešnú obedovú pesničku. Stlačením tlačidla zapla modernú tabuľu, ktorá ani v škôlke nechýbala. Tabuľa začala spievať a deti s ňou:
„Ja som ONO, ty si ONO,
my sme všetci ONO tu,
to sa chutne napapkáme,
veď máme omeletu.“
Keď dospievali, rozbehli sa k ministolíkom, usadili sa na svoje miesta a čakali, kým im kuchárka donesie obed.
„Teta,“ zavolalo zrazu bacuľaté dievčatko s ofinkou do pol čela, „prečo aj chlapci spievajú, že sú ONO, Mama ma učila, že chlapec je ON…“
Vychovávateľka jej nedovolila dohovoriť:
„Ja viem, Wendy, že si u nás nová, ale už si si mohla zvyknúť, že tu platí istý poriadok. Po prvé, nie som žiadna teta, som pani vychovávateľka. Po druhé, o tom, čo spievame, sa nediskutuje. Texty piesní sú správne, pripravujú ich veľmi múdri odborníci, takže je to tak a bodka. A prečo to my, deti, ešte niekedy nechápeme? No lebo sme ešte čo? Lebo sme ešte malé a hlúpe.“
„Ale s Emilom sa kamarátim a Emil je aj chlapec, teda on je ON,“ nedala sa Wendy.
„Wendy, buď už ticho! Pred obedom sa nerozpráva,“ rozčúlila sa vychovávateľka a nervózne rozhadzovala rukami. „A pre všetkých, aby sme to lepšie pochopili, aby nás Wendy nepomotala, zopakujem: Aj Emil je ešte len a len ONO, pretože je ešte malý a ešte sa nerozhodol či bude ON či ONA, či chlapec alebo dievča, muž alebo žena. Vy ste ešte malí, vy si ešte môžete vybrať, čo chcete byť, keď budete väčší.“
Emilovi to nedalo, zdvihnutím ruky sa prihlásil a oznámil: „Prosím, ja som si už vybral, chcem byť chlapec.“
„Emil, v tomto veku to ešte nemôžeš vedieť. Skúmaj, sleduj, s akými hračkami sa radšej hráš, či s vojačikmi alebo s bábikami. Rozmýšľaj, aké povolanie si chceš v dospelosti zvoliť. A podľa toho si neskôr vyberieš. Teraz si ešte ONO. Všetci pochopili?“ Hoci vychovávateľka výhražne zdvihla prst, súhlasne prikývli len niektoré deti.
„Aj ja som si už vybrala, ja budem ONA. Budem žena ako mama a budem učiteľka ako ona,“ znova sa ozvala Wendy.
„Wendy, tu vidíš, prečo ťa museli odobrať z domu a dať na výchovu do našej renomovanej škôlky – vidíš, aký nesprávny vplyv, a priam nátlak, ktorý bráni tvojmu prirodzenému rozvoju, činili na teba tvoji rodičia. A ak chceš neskôr iných učiť – správne, to môžeš. Avšak to sa najprv musíš sama veľa naučiť, a to správne.“ Vychovávateľka pozrela na nástenné hodiny – obed pár minút meškal. Preto zatlieskala a povedala: „Ešte raz si zaspievame obedovú pesničku, aby nás pani kuchárka počula a rýchlo priniesla jedlo.“
V sprievode spevu: „Ja som ono, ty si ono…“ vyletela Krídluška z triedy. Nivočenie maličkých rozumčekov bolo nad jej sily. Motať deti tak, aby ani nevedeli, čo sú – či chlapec, či dievčatko, tak to je najväčší zločin proti detskosti, ktorý dnes zažila. Nechápala, ako takúto ONOvýchovu môže nejaký dospelý myslieť vážne. Na Wendy vidíme, že predsa každé malé dievča vie, že je dievčatko, a na Emilovi, že každý malý chlapec vie, že je chlapec! Alebo nie? Alebo ak takéto ONOnezmysly spievajú deťom od kolísky, tak sa z nich stanú pomýlené ONOdeti?
Dosť! Krídlušku rozbolela hlava. Letela za Dagom. Blíži sa obed, azda ho niekde zastihne samého…
