Popis
„Povedz mi… Kto nás urobil zlými?“ zaznieva z románu a S.N.U.F.F. ako celok je umeleckou odpoveďou. Jeden z najznámejších súčasných ruských autorov Viktor Pelevin reaguje na vnútorný nepokoj uvažujúceho človeka dnešnej doby a majstrovsky inteligentne a otvorene zostavuje mozaiku spoločenských manipulácií, ich následkov a deformácií, v celom spektre týchto prejavov. Preto tento fiktívny tragicko-karikaturistický obraz spoločnosti budúceho tisícročia považuje kritika za najsmelšie z autorových diel.
Mechanizmy mediálneho zotročenia, ktorá prerástli až v náboženský obrad, a ten v stereotyp, kedy aj pornografia a smrť začínajú diváka nudiť, možno vnímať ako expresívne varovanie ľudstvu, aby sa vrátilo zo slepej uličky, kde „už nepotrebujeme hrozno,“ ale „posielame po fľaše do pivnice“. Dejom sa prepletá pútavá línia lásky, sú doň vsadené poetické pasáže a zručne sformulované odkazy. Preto sa knihu oplatí čítať vnímavo a dolúšťovať fragmenty mozaiky ako pri poézii.
Ukážka z knižky:
Pár slov o mne. Volám sa Demjan – Landulf Damilola Karpov. Nemám zbytočné manitú na genealógiu mena, a viem len toľko, že časť týchto slov je blízka cirkevno-anglickému jazyku, časť spisovnej ruštine a časť pochádza zo zabudnutých starovekých jazykov, ktorými v súčasnosti na Sibíri už dávno nik nerozpráva. Moji priatelia ma volajú prosto Damilola. …
Ak je reč o mojej práci – tak som tvorca reality.
Vôbec nie som blázon, ktorý si navráva, že je božstvom, rovným Manytúovi. Naopak, ja tú prácu, za ktorú tak málo platia, hodnotím triezvo.
Akákoľvek realita je čiastkou informačných technológií. To sa v rovnakej miere týka hviezdy, rozpoznanej mozgom z impulzov očného nervu, aj orkskej revolúcie, o ktorej informuje spravodajský program. K informačným technológiám patrí aj pôsobenie vírusov, usadených pozdĺž trasy nervu. Takže, ja som súčasne oko, nerv aj vírus. A ešte dopravný prostriedok oka k cieľu a (prechádzam na jemný šepot) dve rýchlopalné delá po bokoch.
Oficiálne sa moja práca nazýva „kameraman live news“. Ak máme veci nazývať pravými menami, cirkevno – anglické „live“ by tu bolo čestnejšie zmeniť na „dead“.
Čo robiť, každá epocha si vymýšľa svoje eufemizmy. V dávnych dobách miestnosť šťastia nazývali hajzeľ, potom záchod, toaleta, kúpeľňa a ešte kadejako – no každé z týchto slov postupne nasiaklo záchodovým zápachom a vyžadovalo zámenu. Presne tak je to aj s núteným zbavovaním života – nech by ste ho pokrstili akokoľvek, podstata realizovanej procedúry vyžaduje častú rotáciu štítkov a etikiet.
Vďačne používam slová „kameraman“ a „videoumelec“, no v hĺbke duše, prirodzene, veľmi dobre chápem, čomu presne sa venujem. Všetci to v hĺbke duše veľmi dobre chápeme – pretože práve tam, v predvečnej tme, kde sa zažíha svetlo nášho rozumu, žije Manytú, a ten cez zdrapy akýchkoľvek slov vidí podstatu.
Moja profesia zahŕňa dva vzájomne neoddeliteľné aspekty.
Som videoumelec. Moje osobné virtuálne štúdio sa nazýva DK v-arts & all – jeho maličké nenápadné logo, ktoré je vidno v pravom dolnom rohu obrazovky pri veľkom zväčšení, poznajú všetci uznávaní profesionáli.
A som aj bojový pilot CINEWS INC – spoločnosti, ktorá sníma správy a snuffy.
Je to na štáte celkom nezávislá štruktúra, čo Orkom ťažko vysvetlíte. Orci nás upodozrievajú, že im klameme. Zdá sa im, že každá spoločnosť môže byť usporiadaná len podľa rovnakej schémy, ako je to u nich, len cynickejšie a podlejšie. No veď preto sú Orci.
Náš štát je prosto úrad, ktorý upcháva škáry na náklady daňových poplatníkov. Prezidilina neopľúva len lenivec, a z roka na rok je ťažšie nájsť záujemcov o zvolenie do tejto funkcie – dnes musia štátnych funkcionárov dokonca skrývať.
No všetkých drží pod krkom Manytúova Rezerva: chlapci stadiaľ nemajú príliš v láske, keď sa o nich veľa hovorí, a vymysleli dokonca špeciálny zákon o hate speech[1]. Pri jeho podrobnom skúmaní zistíte, že podeň spadá prakticky každá zmienka o nich. A tak, hoci CINEWS kašle na štát, s Rezervou sa nemieni ťahať za prsty. Ani s Manytúovým Domom, ktorý podľa zákona nepodlieha nikomu, len pravde (takže pátraním po nej sa netreba príliš intenzívne zaoberať– nemuselo by to byť správne chápané).
Nie som zlý umelec, no takých je mnoho.
Som však najlepší pilot. Aj v spoločnosti to všetci vedia. Práve mne vždy zveria najzložitejšie a najdelikátnejšie úlohy. A ja som nikdy neoblafol ani CINEWS INC, ani Manytúov Dom.
Skutočne milujem v živote len dve veci – moju kameru a moju suru.
Tentoraz porozprávam o kamere.
Svoju kameru Hennelóra-25 s plným vizuálnym maskovaním mám v osobnom vlastníctve, čo mi umožňuje uzatvárať zmluvy za oveľa výhodnejších podmienok, než dokážu páni bez vlastného tátoša. …
Navonok je to stroj v tvare ryby s optikou na špici a niekoľkými kormidlami -stabilizátormi, čo z neho trčia v rôznych rovinách. Niektorým Hennelóra pripomína aerodynamické závodné motocykle dávnych epoch. Vďaka maskovacím manytú, ktoré pokrývajú jej povrch, má matno čiernu farbu. Ak by stála vertikálne, bol by som od nej o dve hlavy nižší.
Hennelóra sa dokáže neuveriteľne svižne premiestňovať vzduchom. Môže dlho krúžiť okolo cieľa a vyberať si najlepší uhol útoku alebo snímania. Robí to tak ticho, že sa dá začuť len z tesnej blízkosti. A pri zapnutom maskovaní je prakticky neviditeľná. Jej mikrofóny vedia zachytiť a nahrať rozhovor za zatvorenými dvermi, hyperoptika umožňuje vidieť cez stenu ľudské siluety. Je ideálna na špionáž, na letecký útok v prízemných výškach – no a, samozrejme, na nakrúcanie. …
Už som hovoril, že plním najzložitejšie a najdelikátnejšie úlohy korporácie. Napríklad, začať ďalšiu vojnu s Orkami.
Samozrejme, treba o nich porozprávať hneď na začiatku, inak nik nepochopí, čo je to za slovo.
Prečo ich tak nazývajú? Nejde o to, že by sme sa k nim správali pohŕdavo a považovali ich za rasovo menejcenných – také predsudky v našej spoločnosti nie sú. Každopádne, po fyzickej stránke to sú rovnakí ľudia ako my. Zhoda so starobylým slovom „ork“[2] je tu celkom náhodná – hoci polohlasne poznamenávam, že náhody nebývajú.
Podstata tkvie v ich oficiálnom jazyku, ktorý sa nazýva spisovná strednosibírčina.
Jestvuje taká veda – „lingvistická archeológia“, o ktorú som sa trochu zaujímal, keď som sa učil orkské príslovia a porekadlá. Výsledkom je, že si doteraz pamätám kopu všelijakých zaujímavých faktov.
Do rozpadu Ameriky a Číny žiaden spisovný strednosibírsky jazyk nikde neexistoval. Vytvorili ho tajné služby narkoštátu Actland – keď vysvitlo, že čínske ekokráľovstvá, ktoré proti sebe bojujú za Veľkým Múrom, sa nebudú vmiešavať do diania, ak sa actlandskí Nazgúlovia rozhodnú pochutiť si na Sibírskej Republike. Actland sa vybral tradičnou cestou – rozhodol sa rozbiť Sibír na niekoľko bantustanov, a každý prinútil hovoriť vlastným nárečím.
To boli časy všeobecného úpadku a degradácie, preto spisovnú strednosibírčinu vymysleli sfetovaní fušerskí migranti z čiernomorských brehov, ktorým, ako bolo v Actlande zvykom, vyplácali mzdu vo forme návykových látok. Vyznávali kult Druhého Mashiacha a na jeho pamiatku vytvorili spisovnú strednosibírčinu na báze ukrajinčiny s indušizmami – no z akéhosi dôvodu (možno pod vplyvom návykových látok) k nemu pricapili veľmi zložitú gramatiku, mätúci tvrdý znak a sedem minulých časov. A keď vymýšľali fonetický systém, pridali „úkanie“ – zjavne im nič iné neprišlo na um.
A tak úkajú už tristo rokov, ak nie päťsto. Už dávno neexistuje ani Actland ani Sibírska republika – no jazyk ostal. Doma hovoria spisovnou ruštinou, no štátny jazyk celej administratívy je spisovná strednosibírčina. Na to prísne dohliada ich vlastný Úrad kultúrnej expanzie, a áno, dozeráme i my. No v skutočnosti dohľad nie je potrebný, pretože tým jazykom sa živí celá orkská byrokracia a vrhá sa preň po krku. …
Do hovorovej reči spisovná strednosibírčina takmer neprenikla. Jedinou výnimkou je názov ich štátu. Nazývajú ho Urkajinský Urkaganát, alebo Urkajina a sami seba nazývajú Urkami (zdá sa, že im to v náhlivosti navrhli podľa výzvy „ukry!“, hoci sú aj iné filozofické hypotézy). V ľudovej reči je slovo „Urk“ nepopulárne – patrí k honosnému patetickému štýlu a považuje sa za staromódno – úradné. No práve z neho vzniklo cirkevno – anglické „Orkland“ a „Orks“.
Urkovia, najmä tí, čo žijú v mestách, ktorí každou bunkou nasávajú našu kultúru a vo všetkom sa po nás opičia, už mnoho stáročí nazývajú sami seba podľa cirkevno – anglického zvyku Orkami, pričom prehnane „ókajú“. Pre nich je to spôsob, ako vyjadriť protest proti autoritatívnemu despotizmu a ako podčiarknuť svoj civilizačný výber. Náš kinematografický priemysel to plne uspokojuje. Preto slovo „Ork“ takmer celkom vytesnilo termín „Urk“, a dokonca aj naše spravodajské kanály ich začínajú volať „Urci“ len vtedy, keď hustne historická atmosféra a ja dostávam rozkaz na vzlet.
Keď hovorím – „rozkaz na vzlet“, to samozrejme neznamená, že mi zveria prvý bojový útok. To zvládne každý nováčik. Mňa poverujú tým, aby som na chrámový celuloid nakrútil predvojnové spravodajstvo. Každý človek, čo pracuje v informačnom biznise, chápe, aká je táto robota dôležitá.
V skutočnosti na každej vojne pracuje more ľudí, no nezainteresovaný človek ich úsilie nevidí. Vojny sa obvykle začínajú, keď orkské mocenské zložky opäť raz pritvrdo (a oni to inak nevedia) potláčajú revolučný protest. A ďalší revolučný proces sa rozhára – tak to už vychádza – keď je na čase nakrúcať novú sériu snuffov. Približne raz za rok. Niekedy trochu zriedkavejšie. Mnohí nechápu, ako to, že sa orkské povstania začínajú presne v potrebnom čase. Ja osobne to, samozrejme, neskúmam, no mechanizmus je mi jasný.
V orkských dedinách sa ešte aj dnes dostávajú do náboženského vytrženia pri pohľade na mikrovlnnú rúru. Nechápu, ako je to možné – oheň nikde, hamburgera sa nikto nedotýka, a ten je čoraz horúcejší. Robí sa to jednoducho – treba vytvoriť elektromagnetické pole, v ktorom sa častice hamburgera dostanú do búrlivého pohybu. Orkské revolúcie sa pripravujú presne tak ako hamburgery, s tou výnimkou, že častice somarín v orkských lebkách sa neuvádzajú do pohybu elektromagnetický poľom, ale informačným.
Ani k nim netreba posielať emisárov. Stačí, aby nejaká globálna metafora – a všetky naše metafory sú globálne – naznačila hrdej orkskej dedine, že ak sa v nej prebudí túžba po slobode, ľudia prídu na pomoc. Vtedy sa v tej dedine túžba po slobode zaručene prebudí, jednoducho kvôli vidine bezprácneho zisku – pretože centrálna vláda bude deň čo deň platiť viac a viac dedinskému starostovi, aby sa táto túžba čo možno najdlhšie neprebúdzala v plnej sile, no živelnú tendenciu k slobode a šťastiu už nebude možné zabrzdiť. Pričom my na to neminieme ani jeden manytú – hoci by sme si ich mohli natlačiť, koľko treba. Budeme len so záujmom sledovať proces. A keď sa vyeskaluje do potrebného stupňa, začneme bombardovať. Pochopiteľne, že nie tú dedinu, ale to, čo potrebujeme mať na záberoch.
Nevidím na tom nič mimoriadne odsúdeniahodné. Naše informačné kanály neklamú. Orkom skutočne vládne zriedkavá svoloč, ktorá si zaslúži bombardovanie v každom momente, a ak sa ich režim nejaví stelesneným zlom, tak výlučne preto, že je značne zriedený degeneratívnym marazmom.
Ani ospravedlňovať sa nemáme pred kým. Či nás odsudzujú, či nie – no sme, žiaľ, to najlepšie, čo na tomto svete je. A to si nemyslíme len my, ale aj samotní Orci.
[1] o výrokoch zasievajúcich nenávisť
[2] Ork je pomenovanie pre postavu humanoida podobného škretom v knihe Pán prsteňov od Tolkiena. – pozn. prekl.
