Popis
Vyháňač besov – Besogon, je cyklus autorských televíznych relácií vynikajúceho ruského režiséra Nikitu Michalkova na aktuálne aj historické témy, vysielaných na ruskej stanice Rossija 24. Sú živou vodou pre naše vyprahnuté duše. Nikita Michalkov svojimi reláciami nám vracia ľudský rozmer, ktorý sa z človeka začína vytrácať, keď je dennodenne bombardovaný brutálnymi správami, negativizmom a hašterením všetkých so všetkými v svetovom i domácom meradle.
Relácie sú vo svojej podstate hlboko ľudské eseje zostavené z autorových úvah a úryvkov z listov či článkov, aby sa ako celok vyjadrili k vážnemu spoločenskému problému. Autor v nich prezentuje hlboko morálny postoj a učí nás zvládať žiť v dnešných náročných časoch tak, aby nás hĺbka bahna, do ktorej nás zašliapli, prebudila k životu, k horlivej aktivite, k tvorivej účasti na spoločnom osude nášho štátu. Pretože tak má konať človek.
Ukážka z knižky:
Ja nie som Charlie!
(úryvok z knihy – krátené)
Keď som sa dozvedel o udalosti, ktorá 7. januára 2015 znepokojila svet – o strieľačke v redakcii francúzskeho satirického žurnálu Charlie Ebdo, premkol ma zvláštny pocit…
Povedal by som – rôznopolárny. Z jednej strany je, prirodzene, strašné, keď do redakcie vtrhnú ľudia so samopalmi a zabíjajú iných ľudí. To nemožno ospravedlniť. Je to smrteľný hriech. Na druhej strane sa vo mne vytvára otázka: a prečo sa to stalo? Čo prinútilo tých ľudí vziať do rúk samopaly?
Zdá sa mi, že najväčším problémom dneška je zmena svetonázorových pólov. Je to otázka rozdielnych štandardov. Je to otázka oddelenia hlavného, dôležitého a nedôležitého. Prečo sa jedna udalosť v jednom štáte nazýva svetovou tragédiou a iné udalosti v iných štátoch, nemenej strašné a krvavé, sa púšťajú jedným uchom dnu a druhým von, nepočuť o nich a neposudzujú sa. Akoby ich ani nebolo.
Dvojité štandardy… Pripomeniem, že satirický časopis Charlie Ebdo uzrel svetlo sveta po tom, čo v roku 1970 zatvorili jeho predchodcu, časopis Lebdo Harakiri, na základe špeciálneho nariadenia ministra vnútorných vecí Francúzska – za urážku pamiatky Charla de Gaulla, ktorý práve umrel. Vtedy Harakiri zareagoval na smrť prezidenta Francúzska odporne cynickou a netaktnou obálkou.
A teraz sa započúvajme do znepokojeného, pulzujúceho hlasu lotyšského novinára Jurija Alexejeva, ktorý v replike Odmena si našla hrdinov… písal, čo sa udialo 7. januára 2015 v redakcii časopisu Charlie Ebdo:
Prišli chýry o vystrieľaní redakcie francúzskeho humoristického časopisíku moslimskými bojovníkmi. Reakcia civilizovaného sveta ohromuje. Čo je najsmutnejšie, bratia, je reakcia najodpornejšia z možných.
Po prvé. Európska tlač svorne publikuje obrázky, za ktoré zastrelili francúzskych humoristov. Pod heslom „Slobodu slova nezabiješ“. Videli ste tie obrázky?.. Sú to análne výtvory – akoby Svätá Trojica. Tak francúzski bojovníci za slobodu slova zobrazili Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Karikatúry na moslimské svätyne nie sú o nič menej zvrátené. Za akú slobodu slova sa to máme biť do poslednej kvapky krvi? Či nemám pravdu?
Po druhé. To najvážnejšie. Z týchto mladých mužov teraz progresívna časť ľudstva srdcervúco modeluje mučeníkov za pravdu. Už ich takmer kanonizovali.
Ľudia, zapnite mozog! … Veď kedysi žili ľudia tisíce rokov, modlili sa k rôznym bohom, zo striedavým úspechom, no predsa len žili.
A tu sa objaví nejaký okiadzač, ktorý začína štuchať v brlohu do zvera palicou, budiť ho, besniť, dráždiť zvera. Pritom sám okiadzač sa nachádza v bezpečí, aspoň si to myslí, ďaleko od zvera. Ba ešte pod dozorom osobnej ochranky…
Som kritický, cynický a vôbec nie religiózny človek. No mám svoje zraniteľné body. Ak sa niekto pokúsi hanobiť hrob mojej matky, tiež sa mi pred očami roztancujú krvavé kruhy. V tom momente nie je dobré dávať mi do rúk samopal Kalašnikova. Každého z nás možno zmeniť na zvera, ak sa posnažíme…
A po tretie: týchto análnych vtipkárov všetci nevedno prečo nazývajú žurnalistami. Dovoľte mi spýtať sa – a za čo? Žurnalista nepochádza zo slova žurnál. Pornografisti a ich modely vôbec nie sú žurnalisti. Azda ste to nevedeli? Tak to teda vysvetlím: žurnalisti, to sú tí, ktorí chodia s kamerami po Iraku, po Sýrii, po Líbyi, keď im nad hlavami hviždia guľky.
Mimochodom, viete, koľko skutočných žurnalistov zahynulo v tomto roku? Podľa údajov celosvetovej žurnalistickej korporácie Press Emblem Campaign – 128. A čo sa stalo? „Progresívne ľudstvo“ azda vyšlo na demonštráciu? Žiadalo vyšetrovanie a potrestanie vrahov? Figu borovú! Na týchto SKUTOČNÝCH žurnalistov si ani len nespomenulo. …
Aj seba zaraďujem do žurnalistického cechu. Považujem toto pomenovanie za veľkú česť… Hoci… kritériá hodnotenia sa na svete prudko menia… Ideálom krásy sa stáva chonchitovské poprsie, ideálom humanizmu – nacisti, ideálom politiky Jeany Psakiové, ideálom boja za práva človeka –pussi rijoty, ideálom demokracie – majdany a ideálom žurnalistiky – klauni pornografisti.
Čo sa deje ďalej?
A ďalej dochádza k nevídanej konsolidácii ľudí okolo tejto udalosti. Zhromažďujú sa milióny ľudí, berú do rúk ručne vyrobený plagátik – veľký alebo malý – s nápisom: „Ja som Charlie“. A pochodujú spolu s politikmi, najdôležitejšími osobami Francúzska a iných európskych štátov po Paríži. V iných mestách vidno taký istý obrázok. Čosi tu nesedí… Dobre. Sme proti tomu, aby zabíjali žurnalistov. No vychádza to tak, že sa v jednom pohári zmiešava boj proti teroru a možnosť poškvrniť svätyňu. Len tak z ničoho nič, mimochodom, hanobiť náboženské cítenie miliónov ľudí, pošpiniť to, čo je pre nich sväté. Poďme oddeliť zrná od pliev. A nemýliť si jedno s druhým. Pretože ak to neurobíme, bude to vyzerať tak, že ak hovorím, že „som proti“ vražde dvanástich ľudí z redakcie Charlie Ebdo, tak sa automaticky stávam zástancom – som „za“ za to – že možno hanobiť svätyne miliónov ľudí, ktorí prináležia k inej národnosti, ktorí vyznávajú iné náboženstvo.
To je švindľovanie. Je to nesprávne. Je to nečestné.
Hľa, čo napísal na túto tému na svojej stránke režisér Jevgenij Griškovec:
Bolo mi to protivné. Bolo mi protivné pozerať sa, ako neschopný herec François Hollande s námahou skrýva radosť z toho, čo sa deje. 11. januára sa správal ako oslávenec, ako výpomocný herec, ktorému neočakávane pripravili veľkolepú benefíciu, a odrazu dostal šancu pobudnúť v centre pozornosti a možnosť zahrať si novú úlohu. Periodicky dokonca zabúdal vyjadrovať smútok. A ak ho vyjadroval, veľmi sa mu to nedarilo…
Dokonca aj jeho príhovor k národu pripomínal nezmyselný predvolebný príhovor, ktorý pozostával z hesiel a výziev, bez najmenšieho pokusu uvedomiť si, čo sa stalo, priznať si svoje chyby a bezprostrednú vinu za nehodnú vládu, za zahrávanie sa s islamisatmi tak vnútri štátu, ako aj za jeho hranicami, za slabosť a nekompetentnosť tajných služieb, za guláš v hlavách a rozvrat vo francúzskej spoločnosti, v ktorej ultrapravica naberá na sile a „blýska sa úspechmi“, a gej-parády sa konajú vo väčšom formáte než oslavy Dňa útoku na Bastilu.
Čakal som v taký deň a v takú hodinu od francúzskeho lídra čokoľvek, len nie patetickú hlúposť. Očakával som od neho to, čo my, naivní, tak očakávame od Európanov…
Veľmi presné postreh. Chápem, že vyvolá vlnu nevôle: Ako možno takto hovoriť o takej strašnej tragédii? Áno, stala sa tragédia. No ak sa to celé nerozoberie, a všetko sa zhrnie na jednu kopu, tak ja osobne sa nechcem ocitnúť medzi tými, čo držia plagát „Je suis Charlie“! Nechcem bojovať za právo chrapúnsky sa správať a robiť si posmech z toho, čo je pre mnohé národy a kultúry posvätné!
A čo sa začalo okolo toho všetkého diať? Kadečo.
Napríklad pán Chodorkovskij navrhol: na znak podpory a solidarity majú všetky masmédiá publikovať karikatúry na proroka Mohameda. Na znak solidarity v čom? V zločinnom chrapúnstve?! …
Pozrite, čo o tom napísal protojerej Andrej Tkačov:
Chodorkovskij ako odpoveď na teroristický akt v Paríži vyzval všetky masmédiá, aby svorne publikovali karikatúry Mohameda. … Podľa mňa je to buď „seriózne myslené slovo“ neseriózneho človeka, alebo vedomá provokácia zo strany človeka, ktorý tak miluje vlastný národ, že ho túži zaliať krvou.
Zhodnoťte však vo svetle toho, čo odznelo, vodcov liberalizmu. …
Ak sa súčasný holobriadok vysmieva nejakému náboženstvu, tak vôbec nie preto, že vyznáva iné náboženstvo. Nevyznáva nijaké náboženstvo, idey svätosti a večného života v jeho vedomí chýbajú, preto sa všetkému vysmieva.
Pre obyvateľa plastelínového sveta nie je nič sväté, okrem pridanej hodnoty. Dokonca aj mamu a detí ľúbi len z inercie a viac len slovami, ak vôbec ľúbi. A jeho smiech nie je gogoľovský – nie liečivý, ale besovský – proti svätyniam a poniže pása.
Rusko je štát, kde je islam jedným z tradičných náboženstiev. Či to chcete alebo nie, je to tak. Dlh lásky a vzájomnej úcty zaväzuje Rusa aspoň trošku rozumieť islamu a v žiadnom prípade sa nad ním nechichotať zvrhlým smiechom ateistu.
Uverte, kresťania, vašej viere uvážlivé poznanie islamu neuškodí. Dokonca obyčajná bádavosť zaväzuje informovať sa o základoch tohto, pre nás susedského, náboženstva a slušne sa správať k ľuďom, ktorí ho vyznávajú. Poznajú pôst, ponímanie modlitby a milosrdenstvo, čakajú Strašný Súd a dúfajú, že vstúpia do večnosti. Už pri tomto krátkom výpočte sú nám oveľa bližší než ateisti – satanisti – posmievači.
Vždy som hovoril, že nemeniac svoje náboženské presvedčenie, si máme vážiť vieru suseda-monoteistu. Ak za stenou žije religiózny žid, prísne dodržiavajúci sabat – v sobotu nepúšťaj nahlas hudbu a nevŕtaj do steny. Maj v úcte religiózny pokoj suseda. Uver – Boh ťa za to požehná.
Sused moslim – počas jeho pôstu v mesiaci Ramadan nejedz pred jeho očami a nevypekaj barbecue na spoločnom dvore, aby všade rozvoniaval. Maj v úcte prísnu zdržanlivosť človeka a nezvádzaj ho. Za takúto maličkosť v ňom nájdeš priateľa, a v deň nešťastia – pomocníka. Ak budeš postupovať inak – dostaneš to, čo zvyčajne dostávajú tí, čo sa posmievajú cudzej viere, pretože nemajú vlastnú.
To sú normálne pravidlá správania a spolužitia ľudí, ktorí vyznávajú rôzne viery, no žijú bok po boku na tesných kúskoch zeme.
Tak žili stáročia moslimi a kresťania Východu, pokiaľ tam nevliezli najprv križiaci, a potom novší kolonizátori. Tí rozkladajú zvyky, vsádzajú na protirečenia, rozdúchavajú požiare (celý Východ horí preto, lebo má kto rozdúvať oheň). …
Chodorkovskij koná ako boľševik v oných časoch. ….
Snehovú kašu pod nohami chce vodca – bývalý väzeň zmeniť na krvavú kašu, rozoštvávajúc ľudí na kultúrnom a náboženskom základe. …
Ruský človek musí byť nábožensky gramotný, úctivý k ľuďom iných kultúr, opatrný v úsudkoch o viere. Boh nás nepriviedol na svet nato, aby sme získavali nepriateľov, ale priateľov. … Nemám nepriateľov medzi Uzbekmi a Tadžikmi, no Chodorkovskij chce, aby sa objavili. To znamená, že on sám je môj nepriateľ. Aj pre teba je nepriateľ. A s kým je kamarát, to vie len Mefistofeles.
A opäť – do akej miery sú rozdiely v súčasnom nazeraní na svet. Porozprávali mi takýto príbeh. Nejaký človek na akejsi konferencii, v kuloároch, nie v sále, vo foyer prezentoval Európanom fotografie – Donbas v ohni. Nikto na ne nechcel hľadieť. Prosto – nepozerali sa! Jeden si dokonca zakryl oči rukami! Presne tak ako sicílska mafia: nič nevidím, nič nepočujem, nič nikomu nepoviem. Prečo? Pretože ak uvidím, musím na to nejako zareagovať. A ako reagovať na pravdu? Lepšie je už nevšímať si rozbombardované domy v Donecku a Luhansku…
Je to infantilizmus tučnej a zbabelej Európy, ktorá sa v súčasnosti zmenila na americkú kolóniu. Nič nepočujú a nechcú počuť. Prežili posledných päťdesiat rokov pod jadrovým dáždnikom Spojených štátov amerických. Zhrčili sa do jedinej spoločnosti, predpokladajúc, že z dvadsiatich starcov vznikne jeden mládenec. A podarilo sa im vytvoriť hospic… Veľmi túžia, aby mal vykurované WC, aby tu boli k dispozícii mäkké papučky a aby podľa jedálneho lístka podávali raňajky, obed aj večeru. Zrazu bác – Paríž! A čo ďalej? Ja som Charlie! Sloboda slova! Veď máme slobodný štát, karikatúry publikujeme od sedemnásteho storočia. U nás je demokracia. A čo je pre vás demokracia, páni: povolenie hanobiť, alebo zákaz hanobenia? Tak sa už rozhodnite…
Demokratický infantilizmus privádza ku globálnej provokácii. To je strata schopnosti cítiť nebezpečenstvo, ktorá má byť prítomná, keď ponižujete a hanobíte iného človeka. Je to boj civilizácií, a nie prosto „akýchsi“ Arabov s „nejakými“ Európanmi. Pretučnená, prispaná Európa nevie, čo má robiť. Aj o tom hovoria (presnejšie – mlčia) všetci jej vodcovia. Je tam len jeden „muž“, aj to je Merkelová. Všetci ostatní sú len oblak v nohaviciach. Nikto. Nič. Prázdno. Kto sú títo ľudia? Dodržia svoje slovo? Platí pre nich: „áno je áno“ a „nie je nie“? Dokážu zodpovedať za svoje činy? Dokážu ochrániť svojich občanov? Dokážu urobiť poriadok v štáte? Nie! Chytajú sa a pridŕžajú jeden druhého, ani nie natoľko demonštrujúc solidaritu, ako skôr preto, aby sa po jednom nepostrácali. Solidaritu koho a čoho? A možno byť takým infantilným, že sa nespočítavajú riziká na ťah dopredu a nepredstavuje sa možnosť následkov a teroristických hrozieb, ak zastávaš právo publikovať karikatúry na moslimské svätyne?
Žiaľ, Európa už nie je vstave zrozumiteľne odpovedať na túto otázku.
Ivan Iľjin si myslel: „Žiť treba kvôli tomu, za čo možno i umrieť.“ Jednoducho a geniálne povedané. Ľudia vyznávajúci islam žijú pre to, za čo sú ochotní umrieť. Veria v to. Pre nich to nie sú prázdne slová. A oni aj umierajú. A milióny iných ľudí ich považujú za mučeníkov, vychádzajú na demonštrácie, oslavujú ich mená. Ak je to tak, potom odpovedzte: vy, tí, čo stojíte na druhej strane „dobra a zla“, vy – ste pripravení umrieť za hnusné karikatúry, ktoré sami kreslíte? Ste pripravení, alebo nie? Ak áno, tak dostanete svoje; všetko bude podľa spravodlivosti…
A ešte jeden citát z článku Oľgy Tuchaninovej Bilancia roka: prekročili sme rubikon. Vyšlo to 30. decembra 2014 v časopise Názor (Vzgľad), oveľa skôr, než sa udiali krvavé udalosti v Paríži. No pozrite sa, ako sa jej myšlienky prepájajú s parížskou tragédiou, ako je všetko vo svete vzájomne prepojené:
Čo sa mňa týka, hlavnou udalosťou bola reakcia civilizovaných štátov na masaker v Odese. Prvý raz sme videli, že zabitie civilných ľudí sa v európskych štátoch stretlo s takou chladnou ľahostajnosťou. Západ pred tým prosto zatvoril oči. Udiala sa, podľa mňa, skutočná etická katastrofa. Všetko nekonečné nahromadenie slov o humanizme, o tolerancii, o práve človeka na slobodné vyjadrenie svojho názoru – všetko, na čom sa desaťročia budovala západná a liberálna propaganda, sa prepadlo do nejakej čiernej diery. Neostalo nič…
Tento otras – keď v pokojnom meste upaľujú ľudí, ktorí vyšli na pokojný protest, a potom ich dobíjajú palicami a nahrávajú to na smartfóny a videokamery – ostane s nami na desaťročia. Ďalej sa môžu udiať veci oveľa horšie, no základ bol položený práve v Odese. Tu sú obžalovaní všetci. Celé západné politikum, ktoré vyprovokovalo a financovalo štátny prevrat na Ukrajine. Všetci vedúci predstavitelia médií, ktorých vydania mávli rukou nad Odesou ako nad otravnou muchou. …
Západný svet, ktorý sa v poslednom storočí takmer celkom zriekol kresťanstva, ukázal: Boha niet a všetko je dovolené.
Toto je najjasnejší príklad, ako selektívne a cynicky sa európsky svet stavia k tomu, čo sa vo svete deje. Toto sú naši. Toto je sloboda slova. A my ich obhajujeme a budeme obhajovať, nech by sa dialo čokoľvek. A tamto nie sú naši. To je akási Odesa… Nevedno, možnože podpálili sami seba. A vlastne – či ich vôbec upálili? Kto je tam vinný, to ešte treba vyjasniť… Prepáčte, no teraz mám prácu, majte sa pekne…
Zločinná pozícia. Presnejšie, zločinná absencia pozície. Dvojité štandardy, ktoré vedú k tomu, že ľudia prestávajú chápať, čo sa deje, a to najdôležitejšie – niesť zodpovednosť za to, čo sa deje. Európe a Amerike nebolo výhodné zbadať tragédiu v Odese. Ale bolo pre nich výhodné vidieť to, čo sa dialo v Paríži.
A to je, iste, práve to najstrašnejšie.
Dostali sme lekciu, ktorú, ako sa mi zdá, by si mali osvojiť všetci. Svet sa nedelí na bielučkých a čiernučkých. Bohom daný ľudský život je svätý. A ceniť si ho treba nezávisle od toho, kde sa deje tragédia – či v Paríži, či v Odese.
