Popis
V nových kontextoch ožívajú tradičné postavy i nové originálne bytosti. Sympatické na rozprávkach je, že dobro víťazí nad zlom pomocou rozumu, dôvtipu a lásky, bez toho aby bolo treba drakom odsekávať hlavy. Hlúpy Jano napríklad uspí draka svojím vyčerpávajúcim monológom, Popolvár zas vysvetlí inému drakovi, že princezná nie je vhodnou manželkou pre draka a preto by si mal vziať za manželku dračicu…
Popri inteligentnom humore a poučení o riešení konfliktov bez násilia je prínosom i bohatý jazyk, okorenený novotvarmi, ktorý rozširuje detskú slovnú zásobu. Potešenie z čitateľského zážitku znásobujú vtipné ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej.
Ukážka z knihy:
Za siedmimi horami a siedmimi dolami, siedmimi dolinami a siedmimi horninami, sa rozprestieralo jedno malé, ale naozaj malé kráľovstvo. Úplne maličké, nie väčšie ako palec a nie menšie ako malíček, pokiaľ sa bavíme o palcoch a malíčkoch obrov a nie ľudí. A v tomto kráľovstve žil mladík-samouk – hlúpy Jano, ktorý vyštudoval vysokú školu filozofickú. Vysokú preto, lebo pec, ktorú ako správny pecivál obýval, bola poriadne vysoká. Nepodobala sa síce na klasické vysoké pece, v ktorých sa taví železná ruda, ale zato patrila medzi najvyššia pece v dedine. Náš milý hlúpy Jano, keď ho ešte neoznačovali za hlúpeho, teda za svojich školských čias, si ako malý Janko veľmi obľúbil čítanie.
Takže, keď už náš malý milý Janko dokázal rozoznať malé písané „a“ do veľkého tlačeného „Z“, úplne podľahol čaruu abecedy a zlozvyku čítania. Zlozvyku nie preto, že by čítanie bolo zlé, ale preto, lebo práve čítanie ho pripútalo k onej domácej vysokej filozofickej peci a odradzovalo ho od domácich prác. Keď bolo treba doma niečo urobiť napríklad: vyniesť smeti, pokosiť trávu, poorať pole, nakŕmiť či podojiť kozu či kravu, vždy mal tú istú výhovorku: „Nemôžem – čítam.“ A preto v Janovej rodine i v rodnej dedine všetci svorne, samozrejme okrem Jana, zanevreli na vzdelanie, lebo veľactení občania mesta a zároveň rodičia miestnej omladiny nechceli, aby ich deti dopadli ako hlúpy Jano.
Nie, že by bol Jano naozaj hlúpy, ale vždy, keď k nim prišla nejaká návšteva, Jano túžiac sa stoj – čo stoj sa pochváliť, aké vedomosti nadobudol na svojej vysokej filozofickej peci rozprával a rozprával, až si o ňom začali ľudia rozprávať, že nič nerobí, že len filozofuje a teda rozpráva hlúposti na počkanie. A tak k Janovým rodičom prestali chodiť návštevy. Ba čo horšie, do miestnej Ľudovej školy prestali chodiť deti a miestny učiteľ Ľudovít Ľudomil, podľa ktorého školu pomenovali, prestal byť ľudomilom a stal sa odľudom.
Jedno je treba priznať. V týchto časoch nebolo chyrovať o výdobytkoch modernej techniky. Ešte nevymysleli rádio, či televízor, a tak unavení, celodennou prácou zmorení ľudia nemali pri čom zaspávať. Dnes si stačí sadnúť pred zapnutý televízor, alebo si pustiť rádio, a človek hneď zaspí ako drevo. Vtedy sa zmorený, vyčerpaný človek prehadzoval v posteli z boka na bok, zaspať nevedel, a keď už-už zadriemal, zakikiríkal kohút. Kohút v tých časoch fungoval ako náhrada budíka. Ľudia dobre vedeli, že sa musia ráno zobudiť, ale ešte sa nenašiel vynálezca budíka, dokonca ani nikto, kto by hľadal taký vynález, ba ani nikto, kto by hľadal takého vynálezcu. Jednoducho povedané, človek ledva zadriemal, a v tom zakikiríkal „budík“, a ľudia museli vstávať do práce. Takíto unavení – vyčerpaní ľudia, samozrejme, nepodávali dostatočné pracovné výkony, a tak veľmi často pracovná doba netrvala len predpísaných osem hodín, ale už od svitu a až do mrku.
Čím viac mali Janovi rodičia práce – keďže im Jano nepomáhal a len si čítal usadený vysoko na peci – tým unavenejší a zmorenejší sa z práce vracali, a tým ťažšie sa im zaspávalo. Mali však Jana.
Stačilo, ak Janov tatko povedal:
„Janko, porozprávaj nám čo nového si sa dnes dočítal,“ a Jano ihneď spustil a skôr než stihol dopovedať prvú zložitú zloženú vetu jeho rodičia zaspali, akoby ich do oleja hodil.
Ani ten najväčší a najmodernejší televízor na svete by ich tak rýchlo neuspal. Keby žil Jano v Indii mohol by sa živiť ako uspávač hadov – keby žil medzi Indiánmi tak by mu to prischlo ako jeho indiánske meno, ale preto, že žil vo svojej rodnej dedine, v rodnom minikráľovstve, zostal nepochopený a pre všetkých hlúpy…
Ako bolo, ako nie, v tom istom kráľovstve, samozrejme v kráľovskom meste, v kráľovskom paláci, žila princezná Amélia, ktorá bola nevídane krásna, nevídane pôvabná a múdra skoro ako Vasilisa Premúdra, ak nie viac. I náš hlúpy-nehlúpy Jano o nej čítal v nejakých módnych i nemódnych žurnáloch. Túžil sa síce s princeznou stretnúť a rozvinúť s ňou hlbokú filozofickú debatu o nesmrteľnosti chrústa, ale zliezať z pece a opustiť teplo domova sa mu kvôli jednej žene nechcelo. Veru, nechcelo, hoci išlo o princeznú, a princeznovský titul sa v týchto časoch, ako i dnes, považoval za bonus navyše.
Keď náš Jano občas na princeznú a na učivo, ktoré sa naučila od svojich učiteľov pomyslel, vždy si povedal:
„Aj kniha je ženského rodu a ešte som ich dosť veľa neprečítal,“ i zaboril nos do ďalšej kapitoly v ďalšej knihe a na princeznú pozvoľna zabúdal…
Chýr, predovšetkým o kráse princeznej Amélie, sa dostal aj do zahraničných časopisov. Preto predovšetkým o kráse, lebo kráľ zatúžil dcéru vydať, a v týchto časoch nebola múdra, hoc´ i veľmi krásna princezná, medzi aristokraciou až taká atraktívna, ako len krásna princezná. Keďže bohato ilustrované články o kráse princeznej Amélie videli v zahraničných časopisoch zahraniční princovia a ich vnúčatchtivé zahraničné kráľovské mamičky a venachtiví zahraniční kráľovskí ockovia, stalo sa, že naša milá Amélia mala toľko nápadníkov, že ich na svojom počítadle nedokázala spočítať. Možno by ich spočítala na kalkulačke, ale keďže sa ešte nenašiel vynálezca kalkulačky, ani hľadač vynálezu, ani hľadač vynálezcu…
Všetci princezninej nápadníci boli rúči, švárni a oplývali mnohými kladnými vlastnosťami, ale múdrosť a všeobecný rozhľad k nim rozhodne nepatrili. Treba povedať, že mnohí nápadníci sa otočili na hranici a odišli domov. Niektorí už na hranici kráľovstva, iní na hranici hlavného kráľovského mesta – jednoducho v momente, keď sa dozvedeli, že princezná je popri svojej kráse aj veľmi múdra. Samozrejme, množstvo nápadníkov táto informácia neodradila, lebo ich pokladnica bola taká prázdna, že ani škaredá a múdra princezná by im nevadila, len aby k nej prislúchalo dostatočné veno, a to k princeznej Amélii veru prislúchalo. Takí nápadníci však zväčša nevedeli čítať a nepoznali nikoho, kto by to vedel, tak často netrafili do hradu, či do hlavného mesta a niektorí netrafili ani do kráľovstva. Aj napriek tomu mala Amélia nápadníkov habadej, ale ani jeden z nich nevynikal väčšou než priemernou bystrosťou, čo princeznú veľmi nenadchlo. Nemohla im však len tak povedať:
„Všetci ste hlúpi a ja chcem niekoho múdrejšieho,“ preto bez nádeje, že by sa medzi nimi predsa len mohol ukrývať intelektuál, rozhodla sa, že milých-nemilých nápadníkov odradí nezodpovedateľnými otázkami…
Zatiaľ čo princezná Amélia zabávala pytačov svojimi nezodpovedateľnými otázkami, vyšiel o tejto vyberavej intelektuálke článok v dračom časopise veľkého formátu DRAKOVEC aj s fotkou v nadživotnej veľkosti. A práve do tejto fotky sa zahľadel drak Zákerák a beznádejne sa zaľúbil. Tragédiou tohto draka bolo, že onen článok v novinách nebol až tak pochvalný, ale skôr varovný. Vystríhal pred dotyčnou princeznou veľkým červeným písmom, aby si výstrahu všimli aj tí draci, ktorí sa v škole nenaučili čítať. Takých mali v dračom kráľovstve dosť, keďže v dračí vzdelávací systém preferoval hodiny lietania, revu a chrlenia ohňa pred lúštením abecedy. Vedzte, že červená farba všade na svete, dokonca aj v rozprávkovej ríši, znamená: „POZOR! STOP!“ Vedzte aj to, že drak Zákerák do školy nechodil, a keď tam náhodou zablúdil, potom nedával pozor. Absentoval aj na hodinách dračej dopravnej výchovy, a tým pádom mu unikol význam červenej farby. Článok v novinách si mylne vysvetlil, preto odletel do maličkého kráľovstva uchádzať sa o ruku princeznej Amélie.
Drak Zákerák doletel na hradné nádvorie minikráľovstva, kde nemotorne pristál zraziac strážnu búdku a troch strážnikov s halapartňami. Zareval tak silno, že začali praskať sklenené tabule na oknách hradu i v podhradí. Drak Zákerák rozhodne nepatril medzi krásavcov, nemal urodzený pôvod ani inteligenciou neoplýval. Niekto by mohol povedať, že bol tupý ako poleno, no ja s tým nesúhlasím, lebo akékoľvek poleno považujem za múdrejšie nad draka Zákeráka. Všetky svoje negatívne vlastnosti vyvažoval silou a jeho prílet, rev i následné chrlenie ohňa, ktoré s nemotornosťou sebe vlastnou predvádzal, dostatočne argumentačne presvedčili kráľa, aby s ním zasnúbil Améliu. Kráľ prisľúbil drakovi princeznú hlavne preto aby, citujem: „…nám tento nemotorný drak čírou náhodou nespáli hrad aj s mestom, či dokonca s celou krajnou.“
Pôvodným zámerom draka bolo odniesť si snúbenicu, ktorá sa zanedlho mala stať jeho ženou, do dračej zeme. Do krajiny, ktorú zemepisci, zememerači, kartografi, etnografi, cestovatelia, cestopisci a iní dobrodruhovia podobného razenia, nazývajú Drakolandia. Keď však princezná ihneď po vzlietnutí spustila monológ o bezpečnostných predpisoch pre let v dračích pazúroch, draka rozbolela hlava tak strašne, až strašidelne, že okamžite stratil schopnosť lietať, a musel núdzovo pristať pri jaskyni neďaleko kráľovského mesta. Očití svedkovia uvádzali, že nešlo ani tak o pristátie, ale skôr o pád…
Kráľovská informačná služba videla kde a za akých okolností drak pristál a priniesli kráľovi podrobnú správu o jeho presnej polohe. Veľký kráľ minikráľovstva vystrojil svoju miniarmádu a vydal sa na jej čele zachrániť princeznú. Keď však účastníci výpravy uzreli z bolestí hlavy rozmrzeného a nahnevaného draka, dali sa všetci traja členovia početnej kráľovskej armády – bubeník, trubač i vlajkonosič – na šialený ústup. Ani kráľ dlho neotáľal, vzal nohy i svojho koňa na plecia a utekal, tak rýchlo, že ho zastavila až hradná brána, ktorú zabudli nedbalí a vystrašení sluhovia otvoriť. No kráľ nepatril k tým, čo sa vzdávajú po prvom neúspechu. Mal krajinu plnú pytačov, ktorí pri prílete draka skameneli a preto zabudli ujsť, a tak vyhlásil individuálnu oslobodzovaciu akciu pod heslom: „Kto vyslobodí princeznú z dračích pazúrov dostane pol kráľovstva a princeznú Améliu za ženu.“
