Popis
Po 175-tich rokoch objavený poklad slovenskej literatúry vychádza po prvý raz v slovenčine. Zrkadlo Slovenska tvorí chýbajúce ohnivko slovenskej histórie. Napísal ho štúrovský autor, ktorý umrel ako 25-ročný. Hurban o Červenákovi povedal: „Bol najtalentovanejší z nás.“ Tento bravúrnym esejistickým štýlom sprostredkovaný národopisný výlet predstavuje Slovensko z rôznych strán: od geografie, mytológie, cez históriu po dobové pomery z raných v štúrovských časoch. Autor dielo napísal s vedomím, že ak sa má Slovensko národne prebudiť, musí samo seba spoznať. Preto poskytol Slovensku Zrkadlo.
Dielo dokončoval v bolestiach ťažkej choroby a krátko pred smrťou, na jar v roku 1843, podnikol svoj posledný výlet za priateľmi do Pešti. Odovzdal im rukopis s prosbou, aby nenechali toto dielo zahynúť. Peštiansky vydavateľ požiadal Jozefa Miloslava Hurbana, aby ku knihe napísal predslov. Spis Hurbana natoľko inšpiroval, že doň napísal okrem životopisu autora aj najkrajšiu esej o Slovensku, akú v pokladnici slovenskej literatúry máme.
Tvrdá štýlová väzba, 192 strán.
Ukážka z knihy:
Na počiatku nášho života, keď ešte nemáme vyvinuté ani sily ducha, ani tela, iní žijú za nás a pre nás. V tomto období, kým nepoznáme svet, nepoznáme ani jeho zápasy a biedy, ale prebývame v pokoji a v jednote so všetkým, čo nás obklopuje. Čím ďalej však kráčame po ceste života, tým viac ochutnávame ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. A tak pomaly vystupuje na svetlo to, čo bolo pred nami dosiaľ skryté, a začíname predvídať, že aj nás čakajú nezdary, práca a problémy, ktoré nám už nebudú z cesty naďalej odstraňovať iní, ale ktoré musíme prekonávať sami, ak chceme dosiahnuť nové upokojenie. Ako pritom na jednej strane smutne hľadíme na stratu nášho prvotného raja, keďže dovidíme ďalej, na druhej strane sa tešíme životu, lebo cítime v sebe vlastný rozum a silu ramien na zachovanie svojej osoby v prúde života.
Toto naše svetlo znovuzrodenia sa zablesklo i vo mne a spoznal som, že čím bližšie pristupujem ku skutočnému životu, tým väčšmi musím vystupovať sám za seba.
…
Čoskoro som sa i ja presvedčil, že blúdim. Príslovie hovorí: ani Boh nemôže vyhovieť všetkým ľuďom, a my slabí nedostatočne pripravení mladíci sme napriek tomu chceli konať také skutky, na ktoré by sa vzťahovali aspoň všemohúcnosť a všadeprítomnosť. – Moje poblúznenie poslúžilo aspoň poznaniu tej pravdy, že človek síce môže žiť a bojovať za božské a všeobecné, za večné a všade platné pravdy a myšlienky, nikdy však ako Boh, ale iba ako človek, ktorému ako takému neprislúcha neobmedzenosť a nekonečnosť, lebo je pripútaný k istému miestu a na istý čas. A vskutku, kto pri svojej slabosti a konečnosti si pre seba nárokuje božiu berlu a usiluje sa zmocniť sa jej, toho námaha je rovnako prehnaná a pochabá ako úsilie roľníka, ktorý by chcel svoju roľu zorať jedným ťahom, a nie po brázdach.
Keď som takto spoznal obmedzenosť síl človeka ako takého a osobitne svojich, musel som zanechať bezuzdnosť a neohraničenosť a tiež sa postarať o konkrétne miesto niekde v ľudstve, ktoré by som mohol najvhodnejšie zastávať celou svojou podstatou. Keď som tak v mysli rozvažoval, kde a aké by pre mňa bolo najprimeranejšie pôsobisko, neočakávane sa ozvalo moje svedomie, hovoriac: „Teraz, mládenec, šetri môj hlas: aby si ma v súčasnej situácii azda naveky neudusil! Nezabiehaj ďaleko svojou mysľou, ale upri zrak na tých, medzi ktorými si uzrel svetlo sveta, medzi ktorými ťa pestovali a medzi ktorými až dosiaľ žiješ. A zaiste zbadáš, že si zaviazaný najväčšou povinnosťou a najsvätejším právom vďačnosti a synovstva zasvätiť všetky sily ich potrebám. Sú to tvoji rodáci, s ktorými ťa spája telo a krv, spôsob cítenia a myslenia. Oni sú tí, ktorých duch žije aj v tebe a v ich dušiach nájdu ohlas tvoje najčistejšie túžby. Ako každý národ na to prijal úlohu a dary od Boha, aby v sebe predstavoval a vyobrazoval celé ľudstvo na istom stupni, tak i tvoj národ je nádobou božou, do ktorej tiež sám Boh vložil klíček, aby sa z neho časom vyvinul krásny plod. Z tohto dôvodu má aj slovanské národné povedomie tak ako každé iné moc a právo vystupovať aj pred Bohom, aj pred ľuďmi. Či azda v slovanskom svete nenachádzaš nič, čo by bolo hodné tvojej lásky? Či tu azda nie je nič, v čom by sa mohlo pomôcť, žiadne nedostatky a rany, ktoré treba zahojiť? Či sa azda domnievaš, že riadenie sveta nám len naslepo dáva narodiť sa tam, kde sa rodíme? Veru nie, božia rada ustanovila, aby si spoznal tvoje životné určenie tam, kde ťa ona položila, aby si teda aj to dobré, čo v sebe prechovávajú tvoji rodáci, chránil pred skazou a zdokonaľoval. Neutekaj teda z lona svojho pokrvného príbuzenstva a nezotročuj svoju dušu stavaním ju do rozporu s vôľou Najvyššieho, ale pritisni si k srdcu opustené rodisko a nes mu za obeť všetko dobré, čo dokážeš nájsť v srdci, a tak semeno, ktoré mieniš rozosievať, bude prinášať žiaduce ovocie!“
Pri týchto slovách som sa veľmi zarazil, keď som zbadal, ako ďaleko som zablúdil, že som to, čo mi bolo najbližšie, už dávno nebral do úvahy. A tak čím väčší žiaľ mi naplnil vnútro pre doterajšiu nevšímavosť voči slovenskej vlasti, tým ochotnejšie som spojil svoju vôľu s vôľou svojho svedomia, takže sa od tej chvíle stalo mojou najväčšou radosťou starať sa o dobro ľudstva v lone mojich spolurodákov, a to na ceste duchovného vzdelávania. A toto pre mňa pamätné obdobie života som oslavoval srdečnými piesňami a modlitbami, lebo som v ňom znova vítal chvíľu nového zrodenia.
